A tam, na konci, medzi umývadlami, batériami a vzorkovníkmi obkladov hralo rádio. A z rádia znela - tralala, bum tadadá - moja pieseň! Oj, hneď ma to napružilo, unavené nohy zas boli pri sile, rozihrané vydráždenými nervíkmi, lebo je fasa, keď prídete do obchodu a tam z dvadsaťwattových debničiek znenazdania začujete pesničku, ktorú ste zložili. Nestáva sa to často.
A vlna radosti pokračovala, lebo som konečne natrafil na predavača, ktorý bol ochotný so mnou prehodiť slovko-dve, mal na očiach hipsterské okuliare, to bolo dobré znamenie, hneď som vedel, že budem mať šťastie. A skutočne, na sklade mali ešte po jednom balení z čiernej i bielej, čo mi akurát stačilo. Ešte vyriešiť odber s jeho kolegom, ktorý nebol práve dvakrát nadšený, keď ma znova videl po tom, čo sa ma tak elegantne zbavil. Vraví mi: „Ale po to si musíte ísť do skladu, ktorý je na druhom konci mesta."
„Ibaže ja nemám auto," vravím.
„A to chcete tie škatule niesť peši?" povedal i pridal k otázke, ktorá nečakala na odpoveď, úsmev vyhradený pre nemajetných blbečkov.
„Dúfal som, že robíte rozvozy."
„Jááj," zaúpel a jeho tvár sa rozškľabila do výrazu, ktorý sa nástojčivo dožadoval facky. „Dve škatule určite nerozvážame, len celé palety. My zásobujeme veľké..."
„Tak vám pekne ďakujem," prerušil som práve sa rozbiehajúcu prednášku o úspechoch firmy a zbehol po schodoch von z predajne. Chápal som ho, viem, čo je to byť demotivovaný, tiež som robil v obchodoch, ktoré mi nepatrili.
Sadol som na bicykel, dupol do pedálov a poďho na druhý koniec mesta po jarmuschovské kachličky. To máte tak - zo SOZA mi za minulý rok prišli tantiémy v hodnote 3,80 €. S takouto hranosťou v rádiách proste na auto nenašetríte.
No čo, slniečko hrialo na chrbát, vetrík pofukoval okolo uší, merida si to svišťala po asfaltke, po všetkých tých daždivých dňoch mi bolo opäť fajn. Za tých 3,80 si kúpim, verný filmovému odkazu, camelky a picolo presso. Napokon, človeku k šťastiu zase až tak veľa netreba.
