"Štyristo korún, ó, matko božská!"
Hneď som sa prekvapene zasmial, toľkú spontánnosť v reči som od božej služobníčky nečakal. Výraz "ó, matko božská" použila ešte niekoľkokrát v rôznych obmenách. V skrátenej verzii "ó, matko" i familiárnom variante "ó, matuš".
Keď odišla, trochu som premýšľal o nadávkach. Uvedomil som si, že spojenie "ó, matko božská" s obľubou používame u nás doma. Vlastne to nie je nadávka, iba akási mantra prekvapenia, formulka na uvoľnenie emócií, vyjadrenie náhleho údivu. Podobne sú na tom výrazy "Ježiš, "Ježiši", či "Bože". Keď sú emócie intenzívnejšie, pritvrdzuje sa výrazmi "Ježiši Kriste" alebo "Panebože".
Je to vlastne všetko v gramatike. Spomenuté výrazy sú oslovením, ktoré bolo niekedy označované ako 5. pád. Nejde o nadávku, skôr o akési hľadanie útechy či porozumenia u vyšších mocností, ak to tak môžeme povedať. Nadávky sa z týchto výrazov stávajú až v štvrtom páde: "Krista", "Boha" a úplne najvýraznejšie v druhom páde: "Do Boha" "Do matky.......atakďalej".
O výrazoch označujúcich hanlivo orgány ľudského tela radšej pomlčme. Tie síce uvoľňujú napätie rýchlo a spoľahlivo, ale degradujú ich hovorcu na nevychované teľa. Nadávať sa nepatrí. Ani anatomicky, ani biblicky. Mníška na to ide dobre. Uvoľňuje svoje napätie jemne a postupne. Nehromadí sa v nej dlhodobo, aby potom muselo vytrysknúť v prívale sprostých slov.
Takto, keď to mám odobrené touto peknou sväticou, môžem naďalej používať výraz "ó, matko božská" úplne v pohode, bez pocitu, že robím niečo zlé. Teraz už len, doriti, potrebujem stretnúť niekoho, kto ma odnaučí nadávať.
