Ako vzniká deň

Odchádzaš do práce. Skláňaš sa nado mnou, dávaš mi bozk. Nevdojak si spomeniem na dávny sen. V ňom moja mama kráča po zasneženom chodníku do školy, do práce. Potom sa otočí smerom ku mne, zubami si sťahuje koženú rukavicu a dýcha na uzimené prsty. Zobudím sa na plač. Neskôr v škôlke, keď sa mi sen pripomenie, opäť sa srdcervúco rozplačem.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

(zdroj: www.flickr.com)

Ale vonku je leto a ty ideš kraľovať augustovým chodníkom. Ja, tvoje predimenzované dieťa, ostávam v posteli. Predstavujem si tvoju tvár. Nízka aktivita mozgu mi ťa vykresľuje v ostrých, reálnych kontúrach. Na chvíľu ešte zaspím.

Potom v kúpeľni ucítim molekuly tvojho parfému. Ešte stále tu si. Eluzívna, éterická, efemérna žena. Štím do misy, prská to všade, budem to musieť poutierať.

Pred odrazom v zrkadle cudne sklopím oči. Opláchnem si tvár.

Slnko v izbe zadiera prsty do podlahy, do stien. Vojdem nahý do jeho lúčov, rád ich cítim na pohlaví.