A videl som ďalších kolegov, vedúcich, nákupcov i predavačov, s ktorými som sa nevidel takmer rok a všetci svorne chválili môj výzor: „Tá maródka ti tuším prospela." Veď hej, veď hej, nebude im človek odporovať , darmo vás budú rezať skalpelmi, krásu nezničia.
A videl som kanceláriu, ktorá bola mojím druhým domovom štyri roky. A chcel som nájsť svoje veci, vlastne iba fotografiu mojej dcéry v drevenom rámčeku, šlohnutom z predajnej plochy. Lenže dievčatá z kancla sa len smejú s previnilým výrazom: „Pred pár dňami sme to tu celé upratovali..."
A videl som riaditeľa, ktorý mi za zavretými dverami svojej kancelárie hovoril o tom, ako bojuje s vlastnou stále silnejúcou túžbou odísť odtiaľto, ako ho ubíja to nekonečné množstvo nelogických rozhodnutí z centrály, s ktorými nevie nič urobiť, o tom, ako už nie je biznismenom, iba vykonávačom, či policajtom a ako to celé ide do kelu.
A videl som aj „fajčiarku", moju obľúbenú miestnosť, kde som sa dopoval nikotínom v prestávkach medzi vykladaním tovaru, po tom čo mi vzali väčšinu predavačov, pretože ľudia sú najväčší náklad firmy, a ja som postupne nahrádzal jedného po druhom samým sebou. Ale tentoraz som si nezapálil.
A videl som okno na chodbe, cez ktoré sa dá pozerať na predajnú plochu. Stál som pri ňom, pozeral na nakupujúcich ľudí a premýšľal o tej zvláštnej zhode osudových náhod, ktoré mňa, slobodomyseľného človeka, priviedli do hypermarketu a prinútili ma nosiť kravatu na gumke s logom firmy. A prišlo mi to celé ako jedna neskutočná haluz.
A napokon som videl seba, ako píšem vo Worde žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru dohodou, ako ju nesiem HR manažérke a ako sa potom vydám dlhou chodbou a potom dole schodmi doľava a k dverám. Na recepcii ešte prehodím pár slov so spolužiačkou zo základnej školy, ktorá tu pracuje v bezpečnostnej službe. Krátko poznamená čosi o tom, ako ten čas letí a ja jej dám akože za pravdu a potom vychádzam von na chodník. Obídem celú tú veľkú plechovú búdu s rozmerom 7000 metrov štvorcových, ktorej som už tak dávno chcel dať zbohom, ale nikdy som na to nemal gule a namierim si to k hradskej.
Potom kráčam po krajnici autostrády smerom do mesta a z času na čas si nevdojak povyskočím. A ani raz, ani raz sa neotočím.
