Paľa som spoznal ešte ako 16ročný šrac, keď som z mechanického písacieho stroja vytiahol svoj prvý štos vlastných básní a utekal s nimi vzrušene do miestneho literárneho klubu. Sedel tam spolu s ostatnými členmi klubu, ako porotca na castingu a počúval moje kostrbaté výlevy. Potom sa opýtal: „Vieš, čo je to sentiment?" - „No predsa cit," odpovedal som. - „Falošný cit!" zakončil prísne a ja som odkráčal domov so zvesenou hlavou ako ohrdnutý milenec.
Celé roky som si potom v sebe niesol guču zášte, tak ako to už len ohrdnutí elévi robievajú. Kedysi začiatkom deväťdesiatych rokov sa mi napokon do rúk dostala Paľova prvá zbierka Broskyňový súmrak. Otváral som tú knihu so vzrušením pomstiteľa, dúfajúc, že v nej nájdem akýsi dôkaz, usvedčenie svojho prvého kritika a vlastné zadosťučinenie.
Keď som ale knihu dočítal, môj hnev zrazu začal pôsobiť smiešne. Pochopil som, že držím v rukách verše človeka, ktorý vie čo hovorí a ako to povedať. A musel som si ho, chtiac-nechtiac, začať vážiť. Najprv ako básnika, neskôr, keď nás osud spojil v kancelárii redakcie mestských novín, aj ako človeka.
S Paľom Hudákom som prežil veľa pekných chvíľ, impresií, ktoré ani po rokoch nestratili nič zo svojich vôní a farieb. Spoločné vystúpenie v Košiciach, kde na nás prišiel jediný divák, aj to nevidiaci, aby sme sa s ním potom túlali nočným mestom, spievajúc mocným trojhlasom zemplínske piesne, ktoré nás Pali naučil. Rozhovor s tvorcami Dračieho srdca, filmu, ktorý sa točil na Spišskom hrade (Pali počas rozhovoru dal producentovi do rúk svoj námet na film, čo bolo jeho obľúbené hobby, neskôr ich posielal Spielbergovi). Rituál pitia absinthu, keď sme sa ako deti tešili z toho, že alkohol horí a spomínali na van Gogha, lebo kvôli nemu sme tú hnusnú pijatiku ochutnali. Telefonáty, v ktorých mi recitoval Jesenina... Celé tie sladké a uvoľnené deväťdesiate, naša súkromná bohéma, aby nás neskôr časopriestor uväznil v čudných zamestnaniach - mňa v hypermarkete Tesco a jeho v redakcii Nového času, a oslobodili sa z nich, až keď sme pochopili, že už ďalej nie sme ochotní prekračovať mieru vlastného vkusu. A oblúkový príbeh, ktorý začal kritikou mojej tvorby potom vyústil do momentu, že sa Paľo stal krstným otcom mojej knihy.
To, čo bolo na Paľovi Hudákovi krásne, je, že napriek faktu, že za svoje zbierky poézie pozbieral všemožné ocenenia, aké sa vyhrať dali, ostal navždy skromným mužom. Bol výborným spoločníkom s prirodzeným talentom zabávať spoločnosť nenúteným, inteligentným humorom. Napriek tomu zažíval i svoje hlboké, súkromné inferná, pretože senzitivita, ako to už býva, je darom i prekliatím. Pomáha umelcovi zbierať perly z tmavého dna, no nie je dobrou výbavou do marazmu doby povrchnosti a kultúrneho úpadku.
Mojou poslednou, a to hmatateľnou spomienkou na Paľa Hudáka ja CD štyroch concertov grossi z opusu 6 Arcangela Corelliho. Daroval mi ho len tak, lebo sme sa pár dní predtým bavili o barokovej hudbe, o tom, že je to jeden z mála spôsobov, ako počuť inak mlčanlivého Boha. A tiež preto, že som v tom čase bojoval s vlastným zdravím a on ma chcel jednoducho potešiť a povzbudiť. Niet veľa takých ľudí.
Čo ešte k tomu dodať? Na to, aby ste mohli dostať infarkt, potrebujete jeden základný predpoklad. Potrebujete mať srdce.
Paľo Hudák ho mal veľké ako Gerlachovský štít.
Apokalypsa
Všetci sa spochabeli
a hovoria
o Apokalypse.
Ach šero z konca
storočia -
víchry a záplavy,
vojny a nepokoje,
to všetko veští
Apokalypsu.
Všeličo príde...
No Apokalypsa to
nebude.
V deň, keď ju ohlásia,
choďte do práce
alebo na pivo,
venujte sa deťom,
hrajte šachy,
milujte sa
alebo si len tak
pískajte.
Áno, hlavne to,
len si tak popiskujte.
Toho sa Apokalypsa
strašne
bojí.
Dnes v noci
Dnes v noci
zavýjal vietor
ako besný -
akoby vonku hučalo more,
to verné Jeffersovo šťeňa,
kamene ako morské zvieratá
kráčali do vody...
Dnes v noci besnel vietor,
stredoveké svorky vlkov
obchádzali moje telo,
cvakali čeľusťami, hrozili.
Ale ja som sa nebál -
ako padlý vojak trávu
zvieral som tvoju vidinu,
už navždy usmiaty.
Bozk
Ak ten bozk trval zopár chvíľ,
bude mi jeho čas pripočítaný
k životu,
moje strhané bytie sa trochu predĺži,
smrť na pár sekúnd odstúpi,
sadne si, prehodí nohu cez nohu,
nervózne bude počúvať
jasavé zvony toho dňa.
Nezabudnem
Nezabudnem,
ako víchor po nociach
lomcoval
bránkou neďalekej materskej
školy.
Trvalo to niekoľko
rokov,
hlavne v zime;
tá bránka ma prebúdzala zo spánku,
niekedy som vstal,
no nič som nevidel.
Len bránka v zúrivom vetre
zvonila a zvonila,
akoby sa ňou kamsi dobýjali
nejaké neznáme
deti.
Určite
Občas ho
stretnem -
čierne auto
idúce z nemocnice
do otvorených brán,
do rozkvitnutých dedín,
občas v rannej hmle
na mňa reflektorom
žmurkne,
tak ako
dievča,
ktoré sľúbilo
a určite príde...
Najťažšia je prvá noc v hrobe
Najťažšia je prvá noc v hrobe,
omínanie ešte tvrdého
goliera Večnosti,
šušťanie kvetov
a prvá ozajstná
rosa.
Ale ráno,
ráno je už iné.
Na neďalekých poliach
hučia kombajny,
malý chlapec spoza stohov
pozoruje
bociany.
Nie a nie
aspoň jedného
chytiť.
Pozdrav z druhého sveta
Krásny je druhý svet.
To ospevované svetlo,
tie prekrásne chorály,
to všetko tu fakt je!
Vznášam sa ako medúza
medzi ostatnými svetielkami.
Už stovky rokov sa tu takto
vznášam.
Je tu naozaj príjemne,
len ma, prosím vás,
na chvíľočku pusťte
do lesov za Popradom,
keď dýchajú po daždi,
pusťte ma na zabudnuté sídlisko,
kde zas naučím svoje dieťa
chodiť,
do súmračného mestečka,
do poslednej staničnej
krčmičky ma pusťte,
sľubujem, len jedno malé
pivo, nič viac, a pár slov
s kamarátmi,
ja sa vrátim,
určite vás nepodrazím,
vrátim sa medzi svetielka
a chorály,
len ma na chvíľočku
pusťte tam,
kde si ma pamätá
iba vietor,
kde som sa kedysi mihol
medzi dvoma tmami.
Ukážky tvorby Pavla Hudáka pochádzajú z knihy Povraz v dome obesenca, ktorá je výborom jeho troch zbierok Broskyňový súmrak, Silvester 1999 a Zatmenie slnka, doplnená o nepublikované básne a úvahy.
