Bobuľky

Už veľakrát som vo sne umieral, cítil cudziu dýku v bruchu, s reálnou bolesťou, i projektil pištole vystrelený akýmsi zloduchom, kadečo... Ale ty si pri tom nikdy nebola. Umieral som sám. Až teraz si dala mojej snovej agónii nový rozmer.

Tiež som ťa už videl vo sne zomierať. Pribehol som k tebe, stískal tvoje plecia, šepkal ti čosi do ucha.

Pomaličky si pestujeme jeden v druhom svojho Chárona. Ale ak umriem prvý ja, lebo štastitiky a životospráva veľa nasvedčujú, kto odprevadí teba, drahá? Kto stisne tvoju ruku, sladká? Privinie tvoje unavené čelo na hruď?

Pojeme spoločne bobuľky, ako Atkins so Shieldsovou v Modrej lagúne? Vlny ponesú našu loďku k druhému brehu. Ktosi nás nájde, spiacich v objatí - ako tejto noci, plnej nepokoja...