Spor ateistu a teistu totiž pripomína skôr spor medzi dvoma náboženstvami. Nie je to ani tak hádka o existenciu boha, ale o jeho podobu. Pojem boha je natoľko všadeprítomný, že tu boh - bez ohľadu na to, či existuje alebo nie - je. Už len ako myšlienka, ako fenomén, o ktorom sa diskutuje.
Ateista v podstate iba odmieta predstavu boha ako živej bytosti, teda bytosti, ktorá by nám bola aspoň formálne podobná. Je náchylný dávať za pravdu panteistom, pre ktorých je boh všetkým, teda aj nami, zemou, po ktorej chodíme, stoličkou, na ktorej sedíme. To, čo však odmieta, je myšlienka, že by bol boh vedomou silou. Stále je to však len spor o podobu boha.
Ani ateista ani kresťan nevedia dať odpoveď na otázku prečo vznikol svet. Obaja majú jasný názor na to, ako vznikol, no nik z nich nevie logicky zdôvodniť prečo. Aj v tomto sú si podobní. A zatiaľ čo kresťan tvrdí, že boh stvoril človeka na svoju podobu, ateista tvrdí opak: to človek stvoril boha na svoj obraz. A dôsledok tejto polemiky? Aj človek aj boh tu evidentne sú a je v zásade jedno, v akom prišli poradí.
Poďme však bližšie k myšlienke ateizmu ako náboženstva. Ateizmus popiera nielen boha, ale i posmrtný život a s ním i myšlienku súdenia za pozemské skutky. Pohrajme sa trochu s týmito pojmami. Ak za zlé skutky hrozí trest, dobro prestáva byť slobodným rozhodnutím človeka. Konanie veriaceho je ovplyvnené vedomím hrozby trestu. Takisto ak za tie dobré skutky možno očakávať večný život v nebeskom kráľovstve, je to dobro relativizované. Je to ako výmenný obchod: ja ťa budem velebiť a konať dobro a ty mi dáš za odmenu večný život.
Takže ak sa ateista zrieka možnosti byť nesmrteľný, dáva svojim dobrým skutkom úplne iný kvalitatívny rozmer a svojmu neexistujúcemu bohu možnosť posudzovať ho spravodlivo: posudzovaný totiž nič neočakáva. Popieraním boha sa tak vlastne k bohu paradoxne približuje. Ale nielen to.
Každá živá bytosť ako ohraničená entita je egocentrická. Musí takou byť, pretože to je program, vďaka ktorému existuje - ak máte byť tým, čím ste, musíte to, čím ste, chrániť, inak by ste prestali byť Tým a stali by ste sa niečím Iným. Tým, čím ste, ste vďaka ohraničenosti a oddeliteľnosti od ostatného. Ateista preto odmietaním myšlienky boha ako bytosti zbavuje boha sebeckosti a tým mu vlastne dáva punc výnimočnosti. Popieraním boha - boha velebí.
Podľa ateistu boh vznikol preto, lebo tu po ňom bol dopyt. Ako ohraničené bytosti sme totiž sami. Môžeme žiť v rôznych partnerstvách, veľkých rodinách, môžeme mať kopu priateľov, ale v podstate sme celý čas sami - oddelení od ostatných. A v tejto samote nám chýba partner. Partner, ktorý by bol súčasťou našej podstaty. A tak aj ateista má svojho boha. Boha, ktorý sa nepodobá na žiadnu známu predstavu. Je to boh, ktorý je mimo všetkého, čo sa dá uchopiť do slov, obrazov, či logického uvažovania. Je to boh, ktorý nie je.
No a ak je niečo mimo záberu nášho logického uvažovania, neostáva nič iné, len v to veriť alebo neveriť. Ale to je vlastne v konečnom dôsledku jedno a to isté, priatelia...
