Nepanikárim, neuhýbam pohľadom, vytrvalo zdravím všetkých, čo stretnem. Neodpovedajú a nepozrú sa mi do očí. Hľadia pred seba, na akýsi bod v diaľke, tvár skamenelá výrazom sôch Moai.
Nie sú zlí, ani nevľúdni. Sú to inteligentní ľudia. Učia ma trpezlivosti.
Bude to trvať dlhší čas, ale jedného dňa sa to stane. Hlava okoloidúceho sa otočí, ústa naznačia nesmelý úsmev. Povedia: Dobrý deň. Potom odpovie ďalší. A ďalší. Postupne sa začne valiť lavína pozdravov: Dobrý deň! Dobrý deň! Dobrý deň! - zo všetkých strán, v nekonečnej ozvene.
Mraky na oblohe sa roztrhnú ako vlhký papier, slnko z oblohy zavalí vnútro budovy žltou záľahou. Vzduch oťažie, okná sa nečujne rozochvejú. Muchy a osy sa odlepia zo sklenených tabúľ a rozletia sa na všetky strany. Z podláh vyrašia petúnie a margaréty. Steny objímu divoké brečtany a voda z potrubí vytryskne hukotom potoka. Z diaľky bude znieť Legnaniho Capriccio č. 5. To všetko sa stane. Viem to.
A preto vytrvalo zdravím naďalej.
