Bolo to asi pred dvoma rokmi. Sedeli sme s kamarátom v jednom podniku a popíjali fernet. O pár stolov ďalej sedelo jedno dievča s kamarátkou. Občas som sa tým smerom pozrel a nemohol som si ju nevšimnúť. Kamarát mi povedal, že ju pozná. Vraj pracuje ako neurologička. A mne sa v tej chvíli prevoňanej badiánom zdalo náramne vtipné povedať: „Dostať sa do jej opatery, to by stálo aj za nejakú pliagu."
Keď mi potom o rok pri príjme do nemocnice jej láskavé ruky testovali krčné uzliny a ja som na ňu mal vyplazovať jazyk, keď mi klopkala gumeným kladivkom po končatinách a testovala moju koordináciu, nevedel som, či mám plakať nad svojím žalostným zdravotným stavom, alebo sa smiať nad iróniou, ktorú v sebe táto chvíľa nepochybne skrývala.
Som racionálny človek a preto neverím na veci ako rúhanie a trest. Mám ale rád osudové irónie. Myslím, že ich šarm spočíva práve v tom, že vôbec nie sú osudové, ale úplne náhodné. Je to práve táto slepá náhoda, čo im dodáva čaro a vtip. A preto sa nad nimi dá pousmiať, aj keď človeku dvakrát do smiechu nie je.
Tá pliaga je stále so mnou, zatiaľ čo ona je už dávno preč. Zakrátko na to odišla do iného mesta a inej nemocnice. A to je dobrá pointa pre film. Možno by som si zaslúžil iné filmy, také so slzotvorným mravným ponaučením pred záverom a sugestívnym happyendom.
Auto sa vzďaľuje na ceste, kamera stúpa do výšky, zatmievačka, titulky, Joni Mitchel spieva pesničku. Ibaže náhoda, tá nepracuje pre Hollywood.
