Zhasol som svetlo, nech si chlapec nerozmláti hlavu a šiel som von s predsavzatím, že keď sa vrátim, oslobodím ho. Lenže medzitým prišla domov manželka (ktorú som si ešte nestihol zobrať) a že sa ide osprchovať. Keď zbadala vo vani čmeliaka, hrozne sa vystrašila. A keďže strach je takmer vždy spôsobený nedostatkom informácií, rozhodla sa, že neškodného čmeliačika zabije. Darmo jej malý nešťastník vyspevoval okolo uší: Chcel by som ti šepkať ako kvetu čmeliak. Pustila naňho prúd vody.
Keď sa jej už zdalo, že to malé lietadielko je totálne znefunkčnené, vzala ho a vyhodila do koša. Potom sa osprchovala.
Lenže, ako plynul čas, čmeliak sa v koši nejako zmátožil (zrejme ho prebral smrad konzervy z údených šprotov), vyterigal sa z toho koša a keďže sa mu po tom výdatnom kúpeli nedarilo lietať, vydal sa peši na púť. A kam sa to doteperil, no hádajte? Naspäť do tej vane.
Takže keď som sa vrátil domov, našiel som čmeliaka, ako sa snaží, totálne konšternovaný, dostať z vane von. Ponúkol som mu froté uterák, zakvačil sa doň a zatiaľ čo sa utieral, ešte stále celý mokrý, vyniesol som ho na balkón.
Zrejme to prežil v zdraví, lebo keď som si opäť vyšiel na cigu, už ho tam nebolo.
Rada ostatným čmeliakom: netrepte sa ženskej do vane, keď si to ona neželá. Nie vždy je nablízku láskavý bloger.
