Moju spolužiačku už dlhšíčas vídavam za okienkom v banke. Vyrástla z nejpekná, distingvovaná žena. Keď pristúpim k jejokienku pozdravíme sa ako dvaja neznámi ľudia: „Dobrýdeň."
„Pomôžem vám nejako?"spýta sa s milým úsmevom. Ja s rovnakomilým úsmevom odpovedám. Trvá to užnejaký čas a je to srandovné. Občas si hovorím, že by sommal prísť a povedať: „Prepáčte, ale my smeboli spolužiaci, však? Skrátka, zdá sa mi takédivné, že si vykáme...."
A ona by povedala: „No áno,je to čudné," a zasmiala by sa a potom by smeprešli do menej formálneho rozhovoru a najbližšie bysme sa pozdravili ahoj a možno by sme sa jeden druhéhoopýtali, ako sa mu darí.
No a minule sa to aj skoro stalo,vravím si, chlape, tak dnes to už povedz, fakt som už bolskoro rozhodnutý, ale potom som si všimol ten nápispred jej okienkom. Stálo tam: Dodržujte diskrétnyodstup, prosím. A to ma odradilo.
Takže si vykáme naďalej.Uznávam, že je to trochu zvláštne, prejsť odtykania k vykaniu, keď to zvyčajne chodí naopak, alečo, musí ísť všetko len jedným smerom? Napokon, keď tak nad týmpremýšľam, je to predsa len posun dopredu od nezdravenia sana ulici. A dosť výrazný posun od ťahaniavlasov. Veď si nemusia hneď všetci skákať do náručia.Slušnosť niekedy postačí.
Dobrý deň a milýúsmev. Aj takto je to pekné.
