A tak každý večer, keď si zapneme obligátny večerný film, musím si sadnúť na opačnú stranu gauča a hladkať frajerkino lýtko. Nie že by ma to ktovieako bavilo, ale zvykol som si a robievam to už automaticky. Z druhej strany gauča sa zvykne ozývať: „Vyššie.... nie..... trochu nižšie, táááááám!!!" Občas namietnem, že by som si rád v pokoji pozrel ten film, ale odpoveďou mi je zakaždým neodbytné: „Škrabkaj."
A tak škrabkám. A zatiaľ čo Clive Owen vykonáva Pomstu brata (znásilnil ho škaredý blonďák, uff) v rovnomennom a trochu nudnom thrilleri, na gauči sa odohráva dobrodružstvo medzi G bodom na lýtku a mojimi prstami. Jeho majiteľka naviguje moju ruku a určuje intenzitu masáže prosbami: „Pritvrď, neboj sa, áááááh, jééééés, teraz len hladkaj, už to bolí, uhm, uhm, táák...!" A ja sa snažím, aby mi popri tom neunikla pointa filmu. Len žiadne obavy, neujde, žiadna tam nie...
Každý večer máme rovnaký rituál. Ja pozerám film a pri tom hladkám a škrabkám, majiteľka zatúlaného G bodu vzdychá a hmká a jediné, čo sa na tom každý večer mení, je film z požičovne. Každý si príde na svoje. Idylka.
Jediný problém v tom celom je, že môj G bod ostal tam, kde vždy bol. Odpočíva tam nepovšimnutý a naskutku zatrpknutý vo svojej zbytočnosti, nemajúc nič ani z filmu ani z gaučového dobrodružstva. Pevne verím, že jedného dňa pochopí, čo sa stalo, spamätá sa a vydá sa tiež na cestu. Hore po bruchu, cez hrudník, rameno až ku končekom prstov pravej ruky - tam, kam po správnosti patrí. A to len potom bude každý večer jazda!
