Túlal som sa po meste s rovnako bezprízornými kamarátmi a vysedával po podnikoch - škaredých, zadymených a sivých ako socializmus. Pod bavlnenými mrkváčmi z Maďarska sme hrdo tajili svoje prvé ochlpenia a s posvätnou úctou hovorili o každej bitke, ktorá sa šuchla v meste.
Na svojich potulkách som občas stretol fotra. Vždy ma odtiahol nabok a strčil mi do ruky peniaze, aby sme si s partiou mohli niekam sadnúť.
Môj foter bol mág sily okamžiku. Stál za mnou na zadnej strane lyží, keď som prvýkrát objavoval smokoveckú zjazdovku, strelil mi facku, keď som sa debilne smial zo zastreleného partizána v akomsi povstaleckom filme, povzbudzoval ma z okna, keď som sa na dvore mlátil s chalanmi. A potom, keď ho už nebolo, mi pri náhodných stretnutiach vtískal do ruky bankovky.
Vždy, keď na seba v meste narazíme, vyobjíma ma, akoby chcel zo mňa vytlačiť dušu, v ktorú, zmátožený produkciou vydavateľstva Eugenika, bezvýhradne verí. Funguje to. Vtedy totiž spoľahlivo zabúdam na obrázky z momentov, kedy nebol práve vo forme. Z momentov, kedy som mal chuť vraziť mu dýku do srdca.
Aj včera som ho stretol. Vystískal ma ako plienku s ovčím syrom, vtlačil mi do ruky tisícku, darmo som mu vysvetľoval, že jeho peniaze už nepotrebujem, opil ma v hnusnej, sivej, kapitalistickej krčme a nechal mi na stole plátenku plnú dubákov, ktoré v ten deň nazbieral kdesi v šuňavských lesoch.
Čo už s tým narobíte? Veľa nezmôžete. Vezmete tie hríby, pokrájate ich na tenké plátky, poukladáte na plech. Porežete sa pri tom. Budete tam stáť, v kuchyni vášho detstva, sami ako prízrak z duchárskeho filmu, cmúľajúc si zakrvavený prst, mysliac na svojho tatka.
