A matke som ani len nezavolal, aby som jej povedal: Všetko najlepšie. Už dávno vie, že ten takzvaný sviatok hlboko ignorujem. A nie snáď preto, že by som si ženy nevážil. Naopak, vážim si ich až príliš. Dokonca tak, že ich nedegradujem na predstaviteľky pohlavia. Pre mňa sú ženy ľudia tak ako aj muži a až bude existovať Deň ľudí, potom sa pripravte na moje ovácie a nekonečné potriasanie rúk. Hoci som možno iba nedôsledný a mal by som oslavovať jedine Deň života, pretože aj psíky, nosorožce a leguány by si zaslúžili moju poctu.
Ak hovoríme o sviatkoch, Deň matiek môžem. Môžem, pretože vyjadruje zásluhu a veľa driny. Ale rozlišovať medzi pohlaviami po tom, čo sme zbavili sex materstva, a ešte to aj oslavovať, sa mi zdá dosť smiešne. „Je pinda a je vták, a v tom je ten problém," povedal by Bukowski. A ja vravím, že no problem. Akurát, že ani dôvod na oslavu.
Jasné, pôvab ženskosti, ženská krehkosť, jemnocit, tralala, to by si zaslúžilo trochu pozornosti. Ale až potom, keď v rádiu prestanú hrať No name. Až potom, priatelia.
A normálne sa vykašlite na to, aby ste mi tu písali rozhorčené diskusné príspevky o tom, aký som necitlivý, pretože necitliví ste vy, moji zlatí. Vy, čo ste dali zahynúť státisícom kvetov pre kratučký pocit Chlapskosti. Chlapskosti, ktorá oslavuje Ženskosť. Vezmite si tú Chlapskosť aj Ženskosť niekam do kelu a príďte, až objavíte Ľudskosť. A prepáčte mi ten militantný tón, práve som dopil Býčiu krv. Lebo na MDŽ tak zvyknem, viete?
