Tiež by som sa chcel vedieť biť. Vraj to nie je v rukách, ale v hlave. Potrebujete mať len guráž. Lenže v tej mojej je len kopa pre život nepotrebných vecí: vedomosti vyčítané z kníh, cit pre hudbu, schopnosť štylizovať slová do viet, zvýšená senzitivita, ale guráže len toľko, aby som sa vedel rozčúliť, zaťať ruky v päsť, no pred samotnou bitkou ma čosi zastaví. Je to strach?, možné dôsledky?, nedôvera vo vlastné schopnosti?, malá ochota ubližovať?, asi všetko dokopy.
Bitkára, ktorý vo mne napriek všetkému tajne drieme, chlácholím aspoň pozeraním zápasov K-1, ultimate fightingu a podobných vecí, vrátane akčných filmov, kde hlavný hrdina mláti všetkých zloduchov dookola.
Tiež by som občas niekomu rád uvalašil. Pomerne často stretávam drzých, arogantných magorov, ktorí sa tu rozťahujú, akoby im patril svet a predvádzajú svoju nadutú pýchu s posmešným a sebavedomím pohľadom. V duchu ich mlátim hlava-nehlava, ale ledva čo im pozriem do ich sebaistých a tupých očí, hneď klopím zrak.
Niektoré veci nezdedíte. Ostanú uviaznuté v škatuľke génov, ktorú dostane do daru niekto z vašich potomkov a vy ste len ich tajnými, latentnými nositeľmi.
Mimochodom, ten Talian vraj šiel minule autom okolo otca a už zdiaľky naňho trúbil, doširoka sa usmieval, kýval naňho a ukazoval mu dlaňou gesto znamenajúce rešpekt a uznanie. Toto sú hry chlapov, ktorí majú guráž a vedia ju oceniť nielen u seba, ale i u druhých. Nie som jedným z nich.
