Chlapci vás prevedú chodbou a otvoria dvere na izbe. Vojdete dnu. Pozeráte sa po priestoroch izby a zažívate silnú nostalgiu. Tu, v tejto slabo osvetlenej miestnosti ožívajú spomienky na človeka, ženu, s ktorou ste medzi štyrmi stenami oblepenými plagátmi písali svoj príbeh lásky. Smutnej a silnej aj po mnohých rokoch. Cítite, akoby tu tá žena stále kdesi bola, ale nemôžete sa jej dotknúť, už dávno kamsi odišla.
Potom sa pomaly, pomaličky prebúdzate. V hladine alfa začínate chápať, že to, čo ste práve prežívali, bola číra fikcia. Nič z toho nebolo skutočné. Zvláštne, aké INTENZÍVNE môžu byť SPOMIENKY na niečo, čo sa NIKDY NESTALO. Ako je možné CÍTIŤ prázdno za niekym, kto NIKDY NEEXISTOVAL? SPOZNÁVAŤ priestory, do ktorých vaša noha NIKDY NEVKROČILA?
