V oddelení s cukrovinkami nakúpim nejaké sladkosti na cestu pre priateľov, ktorí na druhý deň odchádzajú do Londýna. K tomu pár základných potravín do domácej chladničky. Pred pokladňou zažijem milú scénku, keď ma jedna pekná kočka s plným vozíkom chce pustiť pred seba. „Ó, ďakujem, ja sa neponáhľam. A žiadne strachy, nebudem vám čumieť na zadok," zasmejeme sa, ale pravda je taká, že sa párkrát pozriem. Tie elasťáky ho obopínajú ako drevorubačove ruky. Vezmem z pokladne ešte jednu tyčinku, zaplatím a idem von.
Pri východe už čaká chlapčisko s pohľadnicami. Tentoraz má pokornejší výraz. „Na," vravím mu a vyťahujem tyčinku, „toto je čokoláda pre teba a k tomu jedna dobrá rada zadarmo: Nikdy si neuťahuj z ľudí, čo ti nechcú dať peniaze, nie je to slušné ani férové. Nikto nie je povinný kupovať si tvoje pohľadnice."
„Ja viem, ale keď už mám od rána dosť tých rečí, že nájdi si prácu. Nikto nedá cigánovi prácu. Stojím tu od rána do večera a predávam tieto pohľadnice. Vyrastal som v detskom domove a teraz bývam na podnájme. Mne nemohli pomôcť rodičia."
„Áno, ale aj tak nik nie je povinný ti pomáhať."
„Pozrite na všetkých tých ľudí, aké majú drahé autá, čo myslíte, odkiaľ ich majú?"
„Zarobili si na ne."
„Pomohli im rodičia, mne nemal kto pomôcť."
„Niektorým pomohli rodičia a niektorým nie, ale aj tak nik nie je povinný ti pomáhať, chápeš? Odkiaľ máš tie pohľadnice?"
„Dal mi ich jeden pán, čo mi chcel pomôcť. Mám ich doma desať škatúľ."
„No dobre, tak veľa šťastia," poviem a zmiznem v tme neosvetlenej ulice môjho sídliska.
Ten chlapec o chvíľu skončí svoju celodennú smenu a možno si rozbalí tú tyčinku. Volá sa Kokosíno, lebo niekto do nej natlačil dosť veľa kokosu.
