Chcel by som niečo urobiť, dotknúť sa jej pleca, čosi povedať, alebo tak, pokúsiť sa vylúdiť aspoň náznak úsmevu na jej tvári. Ale oslovte neznámeho človeka vo vlaku, čo si na sedadle číslo 24 ticho plače. Na také niečo nenachádzam ani štipku odvahy. Čo už len také by som mohol povedať, aby to nevyznelo hlúpo?
A tak sa ďalej trmácame ícečkom z českej metropoly, ja so Strojvodcom Jeana Ferryho v rukách, pani s modlitebnou knižkou. Len občas pohľadom odbehnem zo surreality a pozriem sa, či moja spolupasažierka ešte plače.
Plače.
Po zhruba dvoch hodinách spoločnej jazdy sa chystám vystupovať, skladám z police svoju batožinu - obrovskú, 15kilovú škatuľu s gitarovým kombom, kvôli ktorému som meral cestu do matičky stovežatej. Pán odvedľa mi s ním pomôže, škatuľu dáme dole a ja ju chvíľu nechávam ležať na mojom sedadle, kým sa chodba s pasažiermi neuvoľní.
Pani v čiernom zrazu drgne do náhodného suseda a ukazuje mu: "Aha," čítajúc nápis na škatuli: "Designed in USA - Made in China." A usmeje sa.
Tak predsa.
