Takže 5 rokov. Mama ma chytila za ruku a odviedla do ambulancie svojho gynekológa. Predpokladám, že ma nemal kto strážiť, že v tom nebola nejaká snaha o modernú výchovu. Ľahla si na také lôžko, o ktorom som sa neskôr dozvedel, že ho ženy volajú koza, roztiahla nohy a ukázala lekárovi a mne svoj hustý porast, korešpondujúci s intímnou módou tej doby. Vyzeralo to ako prales, v ktorom by sa dalo zablúdiť, kebyže sa tam vyberiete na prechádzku.
Bol to pre mňa šok. V tom zmysle, že som mal pocit, že ten biely ujo ide robiť mame niečo zlé. Ale ujo to len preskúmal, čosi mame hovoril, naozaj neviem, čo to bolo, veď som povedal, že mám vypečenú pamäť. Jediné, čo si pamätám, bol ten zvláštny porast na mieste, kde končia nohy, pripadalo mi to veľmi zvláštne, že mama má niečo, čo ja nemám a o čom som ani netušil, na čo to slúži, nerozumel som tým súvislostiam.
Potom, o niekoľko rokov neskôr, asi tak v deviatich, som mamino lono videl znova. Bolo to na Vianoce a mama si na seba - rozjemnená zasneženou, decembrovou náladou - dala priesvitnú, krátku nočnú košeľu. Sedel som oproti nej a občas som TO zazrel.
V tom veku som už, samozrejme vedel, čo TO je, poučený starými číslami Knižných magazínov, ktoré vychádzali v uvoľnených šesťdesiatych rokoch a ktoré okrem recenzií na nové knižky a zaujímavých príbehov zo sveta, boli popretkávané ženskými aktmi.
Mal som rád tie akty. Viacej ako tie recenzie. A bolo pre mňa istým zadosťučinením, že aj moja mama má tú vec, ktorá bola na tých obrázkoch kde-tu prisypaná lístím, či ošplechnutá vodou mora. Tá vec sa na mňa dívala z náprotivného kresla a ja som sa, sem-tam, ukradomky, díval na ňu. Mama bola mladá a krásna. Boli to pekné Vianoce.
A potom dlho, dlho nič. Až nedávno. V nemocničnej izbe na oddelení chirurgie. Mama ležiaca a nevládna, po amputácii dolných končatín. V izbe teplo, na mame ľahká prikrývka, ledabolo vyhrnutá, bolo jej jedno, že jej TO vidno. Už nie mladá, ale stále krásna. Ako Händelove skladby. Sprvoti som bol v rozpakoch, uhýnal som pohľadom, ale bolo treba masírovať chrbát, zadok i to, čo ostalo po nohách, ktoré sa tak rady vytŕčali spod minišiat v sladkých, nevedomých sedemdesiatych, a tak som si zvykol.
Mamino lono vídavam teraz pravidelne. Leží na lôžku pred mojimi očami, pokryté prešediveným porastom, zabudnuté a naveky tajomné, majestátne ako brána do inej dimenzie. Do tohto zvláštneho sveta.
