
Z jabĺk na chodníku bol negustiózny kompót naservírovaný v okruhu troch metrov. Nevinné ovocie plné vitamínov vyhodené z dostatočnej výšky sa mení na zbraň, ktorá s vaším centrom motoriky spraví asi takú paseku ako naskočené koleno Remyho Bonjaskyho.
Pobral som sa ďalej a krotil svoj hnev. A nevdojak som si pritom spomenul na seba a svoje detské časy, keď som z balkóna po nič netušiacich chodcoch hádzal sáčky naplnené vodou, hlinené guľky a iné predmety. Nechcel som tých ľudí trafiť, len vystrašiť. A darilo sa mi to.
Pokiaľ mi pamäť siaha, vyhadzoval som veci von balkónom odjakživa. Gumených psíkov, autíčka, pastelky, ale i popolníky, vázy, či mamine hodinky. V mojich vyhadzovacích začiatkoch v tom nebola žiadna prímes negatívnych zámerov, len čistá radosť z letu vecí, ktoré primárne na let určené neboli. Až neskôr sa do toho primiešala úprimná detská zlomyseľnosť.
Moja drahá polovička rada hovorieva: „Človeku sa raz všetko vráti." Ja sa však pri predstave, že nejaká tajomná sila nakopne do komplikovaného a dokonale premysleného pohybu milióny atómov len preto, aby na mne o mnoho rokov neskôr vykonala akúsi malichernú pomstu, smejem.
Ale ktovie, možno je to naozaj tak a človeka napokon vždy dobehne koleso, ktoré sám kedysi roztočil. V tom prípade ale nie som posledný. Koleso sa točí ďalej. Na rade sú tamtí dvaja. „Ale vám chutia tie jablká," s úsmevom vojde do izby pekná, tridsaťročná mamička a položí na stôl misu čerstvo umytých jonatánok. „To je dobre, len jedzte, sú zdravé."
Dvaja blonďaví šarvanci, skrývajúci sa za gaučom, ledva zadržiavajú smiech. Pozerajú šibalsky jeden na druhého, na misu s jablkami, na vlniacu sa záclonu za dokorán otvoreným oknom. Sú šťastní a bezprostrední, nedočkavo dychtiaci po nových zážitkoch, ktoré im prinesú najbližšie chvíle, ďalšie dni i ďaleká budúcnosť. Ešte netušia, čo všetko ich v nej postretne.