Potom mi volal kamarát, ktorého som tiež nevidel tri mesiace a predtým zo tri roky. Chodieva pracovať do Nórska, takže sa vidíme zriedka. A že či nejdeme na pivo. S Mišom kedykoľvek, aj na Valentína, hoci som mal v pláne chytro kúpiť dáke čokoládky a hajde domov ku frajerke.
Zapadli sme do takej reštaurácie, kde sedeli samé zamilované páriky a všetci kompletne do seba tlačili pizzu. My s kamošom sme do toho prostredia zapadali asi ako PET fľaše do národného parku. Veď aj prišiel taký ten, čo ho všetci volajú Všade, lebo sa objavuje naozaj všade s tým svojím košíkom plným ruží, 60 Sk za kus, len sa na nás pozrel a hneď sa otočil otravovať susedov, ktorí sa ukazovali, vzhľadom na rozmanitosť svojich pohlaví, ako lepší zákazníci. Bol som rád, že nás dvoch nepovažoval za gayov, dnes si už nemôžete byť istí, keď si vyjdete so starým kamošom na pivko.
Teda, dali sme si tie pivá a potom som šiel konečne kúpiť tie čokoládky do špecializovného obchodu, kde sa môžete s predavačkou baviť o sedemdesiatich štyroch percentách kakaa. Cestou mi kamarát hovoril o angeológii, astrológii a podobných veciach. Ja som si pritom predstavoval červeno-zlato-hnedé obaly švajčiarskych a belgických čokolád.
A zrazu, myšlienka od boku: Chcel by som mať takého Valentína - sedím na otočnej klavírnej stoličke, moja kočka na mojom lone, hrá Schubertovu Fantáziu v C dure. Je to, samozrejme, utópia, pretože moja kočka vie čerta starého hrať na klavíri a počítam, že sa to do konca existencie mojej erektivity nezmení. Ale Schubert je Schubert, nie že nie, chutí aj bez pianistky.
Ehm, kde sme to prestali? Ahá čokoládky. Ako by som len mohol na ne zabudnúť. Ešte o desiatej večer mi neskôr mama volala, že aké fajnové sú tie čokoládky, čo som jej priniesol. Moja kočka to zobrala rozhodne pokojnejšie, ak to mám tak povedať. Čokoládky dostáva každý druhý deň a okrem toho - učí sa na blížiace sa skúšky z matematiky. Jej pekná hlavička je plná derivácií a Valentína má v týchto dňoch akosi v paži.
Napokon, ako aj ja doteraz. Poldruha dekády som si zvykal na existenciu tohto prapodivného sviatku v našich zemepisných šírkach a nevedel som mu nijako prísť na chuť. Až teraz, keď sa ten cudzí prvok v našej kultúre pretransformoval na naše slovanské pomery, keď vám skrátka volajú vaši dávno rozvedení rodičia a vravia tie veci do telefónu, skrátka a dobre, ak sa ten švihnutý sviatok má takto prejavovať, tak potom áno, môže byť.
Až na to, že mne nikto žiadnu čokoládku nekúpil. Od frajerky som dostal fľašu sektu a od mamy placku škótskej. To akože vyzerám ako nejaký alkáč?
