Vlnu novoromantizmu som zaregistroval niekedy v pätnástich rokoch. Vek nanajvýš vhodný na kapely typu Duran Duran a Kajagoogoo. Ale aj na Cindy Lauper, ktorej plagáty som mal polepené po celej skrini. Mojím vizuálnym idolom bol bubeník Jez Strode z Kajagoogoo, celkom som sa doňho štylizoval. Chalani z partie zasa do ďalších členov. Na vlasy sme si dávali všelijakú chémiu, robili si mejkap a kupovali bavlnené handry z Maďarska. Tá cotton móda bola dosť srandovná. Okrem toho boli veľkým hitom biele kuchárske nohavice, ktoré sme si batikovali a tričká bez rukávov, ktoré sme si šili z dvoch kusov plienok a následne farbili. Rukávy na bundách sa nosili zásadne vyhrnuté. Na diskotékach sa tancovalo vo veľkých kruhoch, štýlom kop sem, kop tam. Vždy naľavo a napravo. Ruky detto, len opačným smerom. Uhh...
Zažil som aj krátku módu breakdance, ktorá ma ale zasiahla len tým, že som si okolo lýtka uviazal šatku a naučil sa pár akrobatických trikov a tiež zopár fínt z electric boogie, ktoré na požiadanie predvediem aj dnes. Stihol som si ešte od jedného Juhoslovana kúpiť vynil Rock Steady Crew (spievali sme si: Hey You, Rock Steady Crew, zober štyri pivá a dva daj tu!), ale to bolo všetko. Potom som dosť rýchlo a vcelku neuveriteľne prešiel k heavy metalu.
Ktovie, či tú zmenu nespôsobil prvý sexuálny zážitok pri pesničke Carrie od Europe. Kárované mrkváče a diftínové bundy som vymenil za džínsovú uniformu. Na bundu mi mama musela vyšiť nápis Dio, podľa speváka Black Sabath, Ronnieho Jamesa Dia, ktorý neskôr rozbehol sólovú kariéru. Šatka z lýtka prešla na bedrá. Na krk šla hrubá reťaz. Prisahal som na Iron Maiden, Accept, W.A.S.P., Helloween, Tsunami. Bravo som vymenil za Metal Hammer. Učil som sa rýchlo. Za krátky čas som bol schopný na počkanie vymenovať 100 metalových kapiel.
A potom som objavil folk. Tak nesmelo, s nedôverou metalistu k všetkému jemnému. Módu som príliš meniť nemusel, džínsový outfit ostal, reťaz som ale musel vymeniť za kožené amulety. Počúval som hlavne protestsongy, Kryla, Hoffmana, Klenu. „Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno tí, čo včera tichým rozbíjali ústa..." Do môjho života vstúpilo čosi dovtedy nepoznané - názor na svet. A s ním aj prvá frajerka.
Do toho prišiel povolávací rozkaz. A revolúcia. Tracy Chapman mi na izbe vyhrávala Talkin´Bout A Revolution a lampasáci nás strašili stanným právom. Moja móda bola načas v keli, ale potom som si priniesol civil a na vychádzky tajne chodil v ňom. Miesto pôvodných 2 rokov som odslúžil len 1 a pol, lebo vojenská služba sa vtedy ženatým skracovala. Nepovedal som, že som sa na vojne stihol oženiť? Ach, no tak...
Keď som sa vrátil späť do civilu, po osemdesiatych už nebolo ani chýru, ani slychu. Odišli preč aj so svojou čudnou zmeskou módy, hudby a adolescentných premien. Nebanoval som za nimi, čo by som už s nimi robil. Veď som mal pred sebou ako nejaký zázračný koberec rozprestreté celé deväťdesiate.
