Tú strastiplnú cestu domov si pamätám dodnes. V rukách som si niesol dva ťažké futrály - v oboch elektrické gitary. Pýtate sa prečo som mal dve gitary? Toľko som hučal do rodičov, že chcem gitaru, až ma mama jedného dňa vzala do hudobnín a kúpila mi ju. Večer prišiel domov otec z týždňovky a priniesol mi druhú. Chyba manželskej komunikácie, ale u mňa radosť až na pôjd.
Lenže vlastníctvo dvoch gitár ma nezachránilo pred kopačkami, hoci som si na tom fakte dosť zakladal. Musel som si ich z tej skúšobne odvliecť zasa domov.
Vyhodili ma potom ešte z dvoch kapiel. Ako gitarista som nebol ktovieaký virtuóz a navyše som bol dosť hádavý, čo nie je tá najšťastnejšia kombinácia pre kolektívne hranie. Vtedy som si však povedal, že sa už zo žiadnej kapely vyhodiť nedám. A tak som začal hrať sám. Elektrické gitary, ktoré som v tom ťažkom metalovom období stihol pomaľovať rôznymi nápismi, som predal a kúpil si akustické jumbo.
Bolo to fajn, ale časom som znova zatúžil po kapele. Poistkou proti vyhodeniu bolo, že som ju založil a stal sa jej lídrom. Lenže zakrátko nám zavreli harmonikára za krádež autobusu a to bol začiatok rozpadu skupiny. Nikdy som sa ho už nestihol opýtať, na čo mu bol ten autobus. O pár rokov si ho našla smrť pod oknami vežiaka. Keď som si vzal gitaristku za manželku, kapela sa rozpadla úplne. To manželstvo zakrátko tiež.
A potom prišla ďalšia skupina. Bolo v nej veselo, ale keď som zistil, že sa uberá úplne iným smerom, než som pôvodne zamýšľal, odišiel som z nej dobrovoľne. No hneď na to som zakotvil v ďalšej. Hrali sme skladby, ktoré nemali názvy ani ustálenú podobu, experimentovali sme. Jednoducho sme sa zišli u mňa doma a hrali sme, čo komu práve v tej chvíli napadlo. Nášho perkusionistu však onedlho zavreli do blázinca a píšťalkár odišiel žiť na lazy. Bola taká móda.
Ostali sme s gitaristom sami dvaja a pomerne dlhý čas sme vystupovali ako duo. Ale viete, ako to chodí - kapely sa rozpadajú a duá sa rozpadajú tiež. A ak to mám pravdivo zhodnotiť, ani ja už nedržím ktovieako pokope.
No takže som opäť sám. Vy už ale iste tušíte, že znova pomýšľam na kapelu. Zatiaľ vám o nej poviem len toľko, že to bude tá najlepšia kapela pod slnkom. Napokon, ako všetky pred ňou. Ešte síce nemá žiadnych členov, ale to vôbec nie je podstatné.
Podstatné je, že keď sa povie kapela, zakaždým sa mi v mysli vybaví ten pubertálny príbeh o priateľstve. A kým budem okolo seba takýchto priateľov mať, bude pre mňa každý problém úplná brnkačka.
