Keď som bol malý, môj otec na Štedrý večer vždy nenápadne vyšiel na chodbu a zazvonil. Keď som sa opýtal, kto to zvoní, povedali mi: "Ježiško. A niečo ti priniesol."
Môj najkrajší darček, aký som kedy dostal, bolo rádio. Veľmi som túžil po rádiu, pretože som ho videl u spolužiaka a tiež som chcel také mať. Od mala som rád počúval hudbu a v rádiu vtedy hrávali pekné pesničky. "Ježííííš, to je moje?" vykríkol som nadšene, keď som ho zbadal pod stromčekom. "Áno, to je tvoje," povedal otec.
Bol som nadšený, a aj keď to rádio nevyzeralo tak, ako to spolužiakovo - bolo omnoho väčšie, čo ma trochu sklamalo - strávil som nad rádiom celý večer preladzovaním zo stanice na stanicu. Na displeji rádia bolo množstvo nápisov: Berlin, Moskow, London, Stockholm... a ja som cestoval od mesta k mestu. Počas tých Vianoc bola u nás na návšteve aj babka a cestovala so mnou. Popritom mi rozprávala o Bohu.
"A odkiaľ je Boh?" spýtal som sa jej. Babka chcela uspokojiť moju zvedavosť a tak blúdiac očami po displeji rádia povedala: "...zo Stockholmu." Nejaký čas som potom žil v presvedčení, že Boh sa narodil v Stockholme.
Radosť z rádia trvala do chvíle, kým ho naši nezobrali na stavbu rodinného domu, kde naňho prskala malta a sadal cementový prášok. Keď som protestoval, že takto som si to s mojím rádiom nepredstavoval, bolo mi povedané, že to rádio vlastne nie je moje, ale nás všetkých. A že na tej stavbe skrátka bude hrať, lebo s hudbou ide robota lepšie od ruky.
Na príbehy dospelých ľudí som prestal veriť pomerne dosť rýchlo. Keď sa ma niekedy kamaráti na hojdačke za panelákom pýtali, či verím na Ježiška, povedal som im: "Ste hlúpi? To vám nosia vaši. Vždy jeden z nich nenápadne vyjde pred dvere a zazvoní."
"A veríš v Boha?" zneli detské otázky do vŕzgania hojdačky. Pozrel som sa dohora na zamračenú oblohu a odvetil som: "Žiadny Boh nie je. Sme tu len sami."
Neskôr, keď som mal šestnásť, alebo tak, stále mi otázka Vianoc nedala pokoj. A ovplyvnený beatnickým rebelantstvom pýtal som sa svojich známych, prečo vlastne oslavujú Vianoce, keď neveria v Boha. "Nevieme," vravievali, "ale nedokážeme si predstaviť Vianoce bez stromčeka." Vravel som im, nech sa vykašlú na stromčeky a ten cirkus okolo, pretože je to povrchné a smiešne. Dívali sa na mňa ako na blázna a keď ostali sami, iste si o mne hovorili nepekné veci.
Lenže ako čas plynul, môj radikalizmus mizol a prestal som tieto otázky riešiť. A pokojne som oslavoval Vianoce napriek tomu, že môj skepticizmus v otázkach viery sa nezmenil. Dokonca, keď mi pred týždňom moja drahá zahlásila, že čo keby sme tento rok nemali žiadny stromček, normálne som sa vytočil, ako jej také niečo mohlo vôbec napadnúť.
Vianoce mám rád, ale ako som povedal, nie kvôli darčekom - kvôli svetielkam. Ešte radšej však mám na žlto osvetlené veľké padajúce chumáče. Dívam sa na ne ako na nejaký zázrak, zhypnotizovaný tou jednoduchou nádherou. Stále dávam Bohu šancu. Čakám tam pod tou lampou, že príde a povie: "Všetko je inak." Čakám, že príde a porozpráva mi o svojom detstve v Stockholme. Ja jemu zasa poviem o tom mojom v Poprade. Bolo to to najkrajšie detstvo, aké som si len mohol priať.
Lenže Boh mlčí a nechodí. Stojím tam pod tou lampou každú zimu a on nič. Len na mňa z výšky strúha chladný parmezán.
