Ja krajiny, do ktorých moji priatelia odchádzajú za prácou, obdivujem už nejaký čas, ale len z diaľky. Vnímam ich predovšetkým prostredníctvom literatúry a hudby, ktoré akoby mi chceli nahradiť niekdajšie živé priateľstvá.
Tak napríklad ducha Ameriky mi približuje Richard Brautigan so svojou hipisáckou poetikou všedných postrehov. Alebo jeho drsnejší kolega Charles Bukowski so svojou vtipnosmutnou oslavou outsiderstva. A čo celé zástupy beatnikov a ich prúdy vytrženia zaznamenávané na dlhé rolky toaletného papiera? S tými som prežil celú pohnutú mladosť. A do toho ako o dušu kvílivo vyhrávali čierni bluesmani, Robert Johnson, Leadbelly, Johnny Shines a desiatky ďalších. Toto všetko som tu mal a mám namiesto Mikyho, kamaráta z detstva, s ktorým som sa učil fajčiť a ktorý mi na počkanie vymenoval všetky svoje vymyslené posteľné dobrodružstvá.
Mám tu aj Nóra Knuta Hamsuna, nobelistu, čo sa v istom období života nešťastne zaplietol s ideológiou fašizmu a ktorý mi prekrásne vykreslil svoju drsnú hornatú krajinu s červenými domčekmi a ľuďmi, ktorí premieňali nehostinnú prírodu na živé ľudské spoločenstvo. A mám aj nežných Kings Of Convenience, ktorí oživujú akustickú hudbu v dobe elektroniky, či Lene Marlin, ktorá mi ukázala že dievčenský gitarový popík nemusí byť nutne nudný, ale vie byť aj nenápadnym spôsobom príťažlivý. Mám ich tu miesto Michala, s ktorým som spoznával duchovno a život mimo civilizácie a ktorého tak veľmi priťahovali nórske lesy.
A je tu aj Samuel Beckett, literárny génius, ktorý tak pútavo a nádherne popísal nekonečné množstvo strán o nemožnosti komunikácie a dobrovoľnej samote. K nemu mi vyhráva celý zástup dublinských pesničkárov, melancholicky plačlivých ako tamojšia premenlivá obloha. Dostal som to od Írska namiesto Kaja, s ktorým sme spoločne zarezávali pre nadnárodnú firmu a prežili spústu divokých večerov s Old Smugglerom a olivami.
A samozrejme Británia a jej patológ Ian McEwan, ktorý rozpitváva ľudské zvrátenosti tak výstižne ako by ich všetky nosil v sebe, alebo anglo-pakistanec Hanif Kureishi a jeho sonografia nefungujúcich vzťahov a hlboká túžba po intimite. Chutí mi aj punková poetika Billyho Childisha, ostrá ako žiletka a neľútostne presná. Do toho vyhráva armáda Levellers s vybudenými gitarami a ťahavými husľami, na striedačku s nostalgickými Travis. To a omnoho viac mi dalo Anglicko so svojím posh akcentom, aby mi vzalo nie jedného, ale rovno dvoch Petrov.
A Marekovo Holandsko? To mi zatiaľ poslalo len pár kúskov syra a intenzívny závan z coffee shopu v mojom experimentátorskom období. Jeho literatúru a hudbu pravdepodobne ešte len objavím.
Ďakujem spomenutým krajinám za všetky tieto dary. Ale mňa tým aj tak neoblafnú. Aj naďalej pre mňa ostávajú pažravými obludami s apetítom pubertálneho chlapčiska po odohratom futbalovom zápase. Obludami, čo systematicky požierajú mojich priateľov.
Dúfam, že sa jedného dňa prejedia, príde im zle a všetkých do jedného vydávia späť na Slovensko. Už teraz sa teším na to pivko a živý pokec. Trebárs aj o hudbe a literatúre...
