Keď vňať dokrájam, celkom ma to upokojí a ja sa môžem venovať nejakej reálnej, užitočnej činnosti. Skôr než o relaxačnú techniku však ide o kompulznú predstavu, akúsi zvláštnu zeleninovú obsesiu.
Petržlen pritom vôbec nemám rád. Už ako decko som ho, vždy keď bol v nedeľu vývar, odhŕňal lyžicou na okraj taniera. Keď som dojedol, ostal po mne prázdny tanier s bohatým zeleným lemovaním. Mama bola z toho najprv trochu nervózna, no potom si zvykla. Ani na chvíľu jej nenapadlo, že by mi snáď prestala tú vňať do polievky dávať.
Možno sa tak moje podvedomie mstí petržlenu za všetky tie nedele a môj boj s drobnými zelenými votrelcami v inak chutnej polievke. Alebo je to naopak, pomsta petržlenu na mne za to, ako nepekne som sa k nemu správal.
Chcel by som mať krajšie predstavy. Obrázky, ktoré by ma v korábe terapeutického gauča unášali do krajiny pokoja. Trblietavé svetielka slnka na vlnách jazera, farebné, plávajúce mraky na podvečernej oblohe, Japonky v školských uniformách...
Miesto toho je tu len doska, nožík a čerstvý zväzok zelenej vňate, ktorá nervózne pokukuje po kuchyni, kto by ju tak asi pokrájal.
