Vstup prvý: Hľadám športovú bundu ako vianočný darček. V takmer prázdnej predajni sú tri predavačky. Vedúca zapletá vlasy kolegyni, tretia sa rozpráva s kamarátkou. Obsluhujem sa sám. Zhruba polhodinu o mňa žiadna z nich nejaví záujem. Žeby preto, že je to predajňa pre mladých, ako tvrdí webová stránka tejto siete obchodov, a ja už mám šediny? Ktovie.
Niečo napokon vyberiem a idem platiť. Vedúca za pultom stále zapletá vlasy kolegyni. Chvíľu si ma ešte nevšímajú, ale som trpezlivý, počkám. Nakoniec sa predsa len otočí ku mne a tovar namarkuje. No činnosť, ktorá jej najviac v danom momente uberá energiu, je žuvanie žuvačky. Tvári sa pri tom tak arogantne, ako sa len dá. Akoby som od nej nekupoval tovar, ale pýtal si drobné na čučo. Asi by som sa mal ospravedlniť za to nemiestne vyrušovanie.
"Dalo by sa to vymeniť, ak by nesedela veľkosť?" pýtam sa. "Nóó...", zatvári sa dôležito, "do štvrtka."
Je pondelok, Štedrý deň. "Podľa zákona do troch dní, nie?" improvizujem, neviem, čo hovorí zákon.
"Nóó, veď to máme utorok, streda, štvrtok, tri dni," improvizuje pre zmenu ona. Už sa mi nechce dohadovať o tom, že sú to sviatočné dni, ktoré sa nerátajú. Len sa usmejem a idem preč.
Vstup druhý: Štvrtok, 17.30 h. Prichádzam vymeniť bundu, veľkosť nesedela. Kým však vstúpime dnu, musíme počkať, kým jedna z predavačiek dozametá pred dverami. Vojdeme a stojíme pri pulte. Dve predavačky usilovne zametajú, nevšímajú si nás. Nakoniec predsa len jedna z nich príde. Poviem jej, že chcem vymeniť bundu. "Počkajte, idem po vedúcu."
Vedúca sa pýta: "A dohodli ste sa s niekym na výmene?"
"Dohodli, konkrétne s vami."
Vedúca sa stále tvári, akoby som ju pýtal drobné na autobus, ale nakoniec nám láskavo dovolí tovar vymeniť. Niečo s priateľkou skúšame, už len na seba, ďalší netrafený darček nie je v pláne. Predavačky zatiaľ drhnú dlážku, po ktorej chodíme od štendrov ku kabínkam, saponátom. Robia to zbytočne, pretože ju zakaždým zašpiníme. Dvakrát sa na tej klzkej dlážke pošmyknem. "Prosím vás, to nemôžete umývať predajňu po záverečnej? Nedá sa tu chodiť," namietam.
"Ale mne nikto nezaplatí tú polhodinu po šichte!" informuje ma slečna s mopom.
To mi stačí, vravím priateľke, aby sme išli preč, nemám už viac chuť nakupovať tu. Vedúcu žiadam vrátiť peniaze, ale tá o takejto možnosti nechce ani počuť. "Ale podľa zákona," opäť improvizujem, "má zákazník nárok na vrátenie peňazí bez udania dôvodu do istej lehoty. "Áno," improvizuje zasa ona, "ale do 24 hodín, a už prešli tri dni. - "Aké tri dni," nedám sa, "veď to boli sviatky, mali ste zavreté. - "No dobre, ale aj tak, kupovali ste to na obed a teraz je večer, takže 24 hodín prešlo."
Poviem jej niečo o zvláštnom prístupe k zákazníkom, v zlosti spomeniem aj obchodnú inšpekciu a odídeme.
Večer doma sa z internetu, ale aj z rozhovoru na TA3, dozviem, že žiadny zákon, ktorý by obchodníka nútil vymieňať tovar bez udania dôvodu, či nebodaj vracať peniaze, na Slovensku neexistuje. Robia tak len - z vlastnej vôle - ochotní predajcovia a veľké obchodné reťazce ako Tesco, Kaufland a podobne. Túto obchodnícku kultúru si priniesli zo svojich krajín, kde je vracanie peňazí za tovar, ktorý sa ukáže ako nevhodný, bežným ústretovým krokom voči zákazníkom. Viac ako čokoľvek, je to prezieravý krok. Dobrý obchodník totiž vie, že väčšinu jeho tržieb robia stáli zákazníci. A ústretovým prístupom aj za cenu občasného vrátenia peňazí sa stála klientela tvorí.
Ešte bude asi dlho trvať, kým takéto základné veci pochopia všetci predajcovia. Väčšej slobode nakupovania by dovtedy mohol pomôcť zákon, ktorý by zákazníkovi umožňoval vrátiť nepoškodený tovar do istej lehoty. To by sa ale naša vláda musela zaoberať reálne prospešnými témami, nie honbou na hypermarkety. Hoci - úsmev na skysnutej tvári predavačky zákon aj tak nevylúdi.
