Ocitol som sa v tomto malom, ošarpanom byte. Veci sa trochu zvrtli a ja som sa vydal na cestu. Nejaký čas to tu vydržím, kým pôjdem do lepšieho. Kúpil som si metlu a handru a trocha to tu poupratoval. A za sklo skrinky na kredenci zastrčil svoju fotku. Teraz tu bývam ja.
„Ale do peňaženky je trochu veľká, nezmestí sa ti tam."
„Nevadí, obstrihnem si ju."
Doniesol si mi deku, lacné víno a niečo na zjedenie. To sa hodí, po tieto dni toho veľa nenajem. Ale veľké zmeny si žiadajú trochu nekomfortu. Najskôr si ho zaslúžim.
„Ľúbim ťa," povedal si, keď si odchádzal.
„Aj ja teba."
„Ja viem."
Nič sa nezmenilo. Tieto tri vety si vravíme stále, stal sa z nich tradičný rituál. Tvoj bozk na rozlúčku ma dral na tvári, nikdy som si nezvykol na tvoje ostré, tvrdé fúzy.
Je tu pusto. Tak ako býva človeku, keď odíde. Spoločnosť mi robí Radio Krakow. A hluční susedia. Keď sa opijú, otec so synom vrieskajú po sebe. Steny sú tu tenké, počuť každú nadávku. Ale výhľad je pekný, z okna vidno všetky strechy mesta.
Zajtra ti opäť zavolám. Poviem: „Zabudol si si tú fotku, otče."
