A nie snáď preto, že by som nevedel netúžiť. Ale preto, že by mi ten smútok chýbal. Na smútok som si totiž zvykol a bol by som veľmi nerád, keby som mal zvyšok života prežiť bez neho. Po tom všetkom, čo sme spolu prežili...
Prvýkrát som si tak ozajstne vychutnával smútok v roku 2001. Vošiel mi do izby cez reproduktory mikrosystému, v ktorom sa točil album britského pesničkára Nicka Drakea. Nick Drake je otec všetkých melancholikov. Ten chlap vedel o smútku svoje. Celý život trpel depresiami a poruchami spánku. Mal iba 26 rokov, keď sa predávkoval liekmi. No za posledných 6 rokov svojho života stihol nahrať tri krásne albumy a zanechať ešte pár nevydaných skladieb na jeden ďalší.
A potom som ten smútok v hudbe začal systematicky vyhľadávať. A objavil množstvo krásnej muziky. Kings Of Convenience, Starsailor, Carla Werner, Mike Dumovich, Laura Veirs... toľko smutnej hudby vo svete, v ktorom sa chcú všetci smiať.
Keď sa chcem v smútku poriadne vymáčať, postavím si na stôl dva stojany cédečiek, uši zaplátam slúchadlami, otvorím fľašu vína a idem. Takto pripravený sa môžem ponoriť na dno temného oceána. Tam na tom dne prestávajú platiť slová a začína čisté esenciálne vnímanie.
"Som smutnošťastná a prichádza to na mňa zľahka, nikdy nie som jedno alebo druhé," spieva v jednej svojej piesni Gemma Hayes. Smútok je krásny, čo si budeme nahovárať. Môžeme sa rehotať na situačných komédiách, na veselých príhodách a neslušných vtipoch, bude to určite príjemné a zábavné. Ale prejde to okolo nás ako vánok. Keď sa dosmejeme, nezostane nič. Ale smútok v človeku nechá svoje stopy. Nič už nebude také, ako predtým. Všetko ďalšie bude už navždy poznačené tým krásnym trúchlivým zážitkom.
Po skutočné perly sa treba ponárať hlboko. Terapia smútkom ale môže byť krásna len pre tých, čo sa vedia zbaviť svojho pocitu nedotknuteľnosti. Smútku treba otvoriť cestu, nechať sa ním žensky naplniť. Prijať ho ako druha. Až vtedy smútok ukáže celú svoju krásu a dobrotivosť.
Človek si celý život projektuje svoje bytie. Chce to a to, túži po tom a po tom, vidí sa tu a tam. Ale veci sa veľakrát vyvinú úplne inak. Človek má potom pocit, že sa stala zrada, že mu bolo ublížené. A smútok, ktorý z toho plynie, vníma ako niečo nepríjemné, niečo, s čím nechce mať nič spoločné. Lenže nepríjemného pocitu sa možno zbaviť len tak, že smútok začneme vnímať ako neoddeliteľnú súčasť života, ako niečo úplne prirodzené. Niečo, čo možno vpustiť do izby a nechať to do seba vsiaknuť. Takto prijatý smútok potom možno transformovane vnímať ako láskavé pohladenie krutej ruky osudu.
0bčas sa ma niekto opýta: Čo si taký smutný? A ja mu neviem odpovedať. Zároveň sa čudujem, prečo sa to pýta, pretože pre mňa smútok nepredstavuje negatívnu emóciu.
Takže tak, priatelia. Nechajte si svoje vtipy, svoje humorné poviedky, svoje Kámo, kde mám fáro, svojich Scissor Sisters, svojho Matkina a svoje ľúbozvučné chichichi, chachacha. A mne nechajte Fernanda Pessou, tmavú izbu so stolom, dvoma stojanmi s muzikou a fľašou červeného. Potom si to, až budete pripravení, môžeme poprípade na chvíľu aj vymeniť.
Hudobná odmena pre tých, čo vydržali čítať do konca:
Clothes Of Sand
hudba a text: Nick Drake
spev: Kate Hammett-Vaughan
klavír: Chris Gestrin
Z albumu Poor boy: Songs Of Nick Drake (Songlines Recordings 2004), distribúcia v SR: Hevhetia.
