- „No neviem, a čo zháňate?"
- „Nejaký inteligentný humor."
Dievčina sa zatvári ako by to bolo meno akéhosi neznámeho country speváka a vyberie sa do uličky. Pozerá z police na policu, ale očividne nevie, čo by mi ponúkla.
- „Zháňam knihu pre sestru," upresním požiadavku snažiac sa prerušiť trápne chvíľky bezradného ticha.
- „A koľko má rokov?"
- Čo sa pýtaš také hlúposti?" ozve sa jej kamarátka.
- „Tá otázka je práveže v poriadku," vyvádzam z omylu dievčinku a predavačke hneď aj odpoviem.
No tak potom by som vám odporučila asi toto - a vytiahne knihu s názvom Konečne po štyridsiatke.
- „Hmm, no viete, neviem, či je to vhodný dar."
- „Ale prečo?" nedá sa odbiť to dievča.
- „Viete, ľudia píšu o tom, aké je to fajn, mať určitý vek a tak, ale v skutočnosti - kto už len chce mať po štyridsiatke?"
- „Hmm, tak potom, s týmto nič nepokazíte," povie a vytiahne novinku od Coelha.
- „Tým by som si nebol istý. Viete, tieto jednoduché posolstvá..."
- „Tak potom toto," ukáže na Matkinove Interiéry.
- „Matkinov som jej kúpil minule. Ani si ich nevzala, nechala ich na stole."
Dievčina to stále nevzdáva. Ani len náznak zúfalstva. Ide do toho naplno.
- „Anna Karenina!" vykríkne. „Kúpte jej Annu Kareninu."
- „No, Rusov síce má rada, ale to sa práve ukazuje ako problém, pretože si ich sama kupuje, takže Kareninu už pravdepodobne má. Nechcem riskovať."
- „Ale Anna Karenina sa dá čítať aj viackrát," nedá sa dievčina.
Už to ani nekomentujem, len sa na ňu pozriem. Vyzerá dobre. Čierne vlasy, trošku toho panenského tuku okolo tela, pekná tvárička. Celý čas sa usmieva a gúľa očami. Veselé stvorenie.
- „Viete čo?" zvolá víťazoslávne. „Kúpte jej skladačku!"
- „Uf, myslíte, že po štyridsiatke začne objavovať tajomstvo puzzle?"
- „Tak jej kúpte obraz!" rozohnieva sa dievčina. „Obrazom nič nepokazíte," zopakuje starú formulku. V duchu sa už smejem. Som si istý, že majiteľke obchodu by teraz do smiechu nebolo.
- „Viete, ona má dosť vyhranený výtvarný vkus. Nie som si istý, že sa doňho trafím."
Dievčina prejde späť ku knihám. „Tak jej kúpte vedomostnú encyklopédiu."
„No viete ako to je. Takým darom ako by ste povedali, že má málo vedomostí."
Predavačka je chvíľu ticho a ja si ďalej obzerám ich nepestrú ponuku. Napokon víťazoslávne zahlási: „Viete čo??? Tak jej kúpte vázu!!!" A začne vykladať, ako by tá váza mala vyzerať, aký je to vhodný dar a podobne a ja som si už na stopercent istý, že tento obchod bol pre ňu, ale aj pre mňa, omyl. Spravím si ešte jedno kolo uličkami a potom vyjdem z obchodu. Dievčina ešte stihne zašveholiť, či teda idem po tú vázu, ale ja nič, len sa usmejem a zakývam jej.
Domov prídem až po zotmení, som unavený po takmer celodennej reportáži z jednej akcie pre miestny polobulvár i po večernom hľadaní vhodného darčeka pre sestru, zajtra na obed príde k mame a dovtedy musím niečo vymyslieť. Už sa ale iba zvalím na posteľ, mám dosť, potrebujem niečo pekné, niečo, čo mi prelieči zmysly a poskytne láskavý oddych, romantická dráma by to mohla napraviť. A potom už len ležím pri mojej drahej a pozorujem ako si Kevin Spacey ukladá hlavu na kolená Juliene Moore, presne to som potreboval, trocha bolestivej lásky z debničky, pomaly zaspávam, ale z hladiny alfa ma ešte na chvíľku vyruší hlas mojej drahej:
„Počuj. A čo keby sme tvojej sestre kúpili vázu?"
