Dodo vravel svojim kamarátom, keď sme sa v zime šmýkali na ľade: „Jeho nepotkýnajte!" Bol mojím ochrancom, takže som sa mohol smelo rozbehnúť po šmýkačke a spadnúť bez toho, aby sa ma niekto dotkol. „Jeho netreba ani potkýnať," smiali sa chlapci.
Dodo ma naučil vyrábať praky z vetiev stromov, medených drôtikov, kúskov kože a pásikov z duše bicykla. Strieľali sme nimi po sebe, po vtákoch v korunách stromov, liezli po morušiach a ringlotách a ochutnávali ich nezrelé plody. Naučil ma chytať ryby na háčik a silon a opekať ich v alobale. Bol mojím sprievodcom po svete detstva, ukazoval mi všetky jeho farby, chute a vône, všetky jeho vymoženosti. Boli sme dvojčlenná svorka a on jej prirodzeným alfa vodcom. Tešil som sa na každé zbojstvo, ktoré vymyslel.
Dodo disponoval neuveriteľnou zásobou vtipov. Vždy ma nimi rozveselil, keď bolo treba, vedel ich rozprávať aj dve hodiny v kuse. Pamätám si už len jeden:
- Pán domu pošle komorníka po papuče. Komorník vojde do izby, kde sú dve chyžné a vraví: „Pán povedal, že vás mám pretiahnuť."
Chyžné sa chichocú, hádžu po sebe laškovné pohľady a vravia: „My ti neveríme."
Komorník sa vykloní z dverí a zakričí: „Pane, obidve?"
„Márnosť! Héj, obidve, obidve..."
Dodo mal dobre vypracované telo a rád ho vystavoval na obdiv. Závidel som mu jeho prvé ochlpenie, lebo ja som vtedy ešte žiadne nemal. Vravel: „Dievčaťu to musíš dať na bruško. Na bruško, pamätaj si." Ochotne ma zastúpil v role sexuálnej obete, keď som sa skrýval pred neodbytnou, štrbavou Ančou, ktorá za mnou v jednom kuse doliezala. Ako vravím, bol mojím ochrancom, vybavil tie veci za mňa.
Naučil ma na gitare všetky dôležité akordy a pesničky, bol víťazom niekoľkých speváckych súťaží a keby vtedy existovala Superstar, iste by v nej účinkoval a miesto diplomov s červenou päťcípou hviezdou by hádam bol aj celebritou.
A potom zafúkal silný vietor a my sme sa rozpŕchli do svojich miest a vídali sa už len veľmi zriedka.
Občas mi ešte zavolá. Zvyčajne je v opojení, v jednom zo svojich permanentných raušov. Žoviálne žartuje, synapsy ošplechnuté destilovanou tekutinkou šťastia. Nie je mi do smiechu. Hlas v telefóne znie ako ozvena mŕtveho času. Všetko je inak, už to nik nepostaví na nohy.
„Nie, že dopadneš ako Dodo," vravievala mi mama, keď som prišiel domov rozjarený z pivárne. Dodov obraz visel na stene ako výstražná tabuľka, ako značka pre slepú uličku so zákazom vjazdu. Ešte aj toto ma naučil, môj veľký ochranca.
