Márne sa snažím spomenúť si, nejde to. Chcem si dať dokopy tie pohyby pri žehlení, dúfajúc, že sa mi vybaví aj ten, ktorým vyťahujem šnúru zo zástrčky. Lenže taký obrázok chýba. Žehlenie je automatická činnosť - neposkytuje pamäti veľa záchytných bodov.
Nemôžem si pomôcť, musím sa otočiť a ísť naspäť k výťahu, vyviezť sa niekoľko poschodí hore a skontrolovať stav žehličky. Je, samozrejme, vypnutá. Dívam sa niekoľko sekúnd na prázdnu zástrčku, snažím sa vryť si ten obraz do pamäti a potom ešte obrázok šnúry prevesenej cez dosku. Uistím sa, že je aspoň dvasať centimetrov od ešte teplého teflónu a že žehlička je v stabilizovanej polohe. Všetko si to uložím do šedej kôry, aby, keď mi cestou do práce napadne otázka, či som vypol žehličku, aby som to v tej pamäti skrátka našiel a nemusel sa vracať znova domov.
Moja drahá sa minule vracala až z práce. Ja až taký dôsledný nie som. Keď som už príliš ďaleko od bytovky a v mysli sa mi vynorí tá naliehavá otázka, rezignujem a nechávam veci na osud. Potom, keď sa neskôr vraciam domov, vždy sa pozriem hore, či neuvidím obhorené okná. Nevidno nič, v paneláku vládne pokoj. Na chodbách veselo štebotajú susedy. Všetko je v poriadku.
Ale osudu veriť neradno, kompulzia-nekompulzia, vrátiť sa treba. Potrebujem to každé ráno zreteľne vidieť: dve prázdne samičie dierky v stene a ich elektrizujúci milenec ležiaci ochabnuto na žehliacej doske. Takto je to OK. Je po všetkom. Deň sa môže pokojne začať.
