Život s rozhaseným serotonínom nie je veselým životom. Akoby vás nejaká veľká, neviditeľná ruka schmatla medzi palec a ukazovák a vytiahla vás z tohto sveta. Pozeráte sa na svet, vidíte ho svojimi očami, no cítite, že doň nepatríte, že vás čosi prenieslo do inej dimenzie. Akoby nejaká zvláštna, tajomná sila chcela dať za pravdu voluntaristom o svete ako ilúzii. K tomu pocity nevoľnosti, ťažoby, úzkosti a smútku.
Keď vám takto zahapruje chémia v mozgu, musíte si prečistiť kanáliky inou chémiou - lakotinkami od GlaxoSmithKline a Pfizera. Potrebujete lásku. Veľa lásky. Dobrú zásobu filmov, román od Roznera, rozhovory s priateľmi, čokoľvek, čo vás rozptýli natoľko, že sa prestanete vŕtať v svojich pocitoch. Vždy, keď mi príde nevoľno, moja drahá zahlási: „Ideme pozrieť Zuzanu?" A ide sa nakupovať.
Môj priateľ, básnik Pali, vraví, že to, čo cítim, sú správne pocity. Nepatríme sem, náš skutočný domov je kdesi inde. Šťastní sú ľudia, čo našli zmysel a radosť v drobných nepodstatnostiach. Ľudia, čo miesto hľadania pravdy o svete horlivo študujú akciové letáky obchodov. A tak aj ja dnes miesto ponorov do vlastných hlbín, prehodnotiac životné priority, študujem v reklamnej pošte o koľko centov zlacnela Karička v akcii.
A potom, s vozíkom potravín sa blížime k pokladniam a hľadáme známu blonďavú šticu vlasov. Gumený pás posúva k Zuzaniným rukám chlieb, maslo, jogurty, camembert, tekutý Persil, sáčky do koša... „Šestnásť päťdesiat," zahlási Zuzana s kamennou tvárou a zatiaľ čo platobná karta kopuluje s terminálom, dívam sa na Zuzanu, na jej chladnú krásu, potichu sa z nej teším, tak ako sa možno tešiť z obrazu. Ani sa na nás nepozrie, len hypnotizuje pohľadom terminál, aby čím skôr ejakuloval doklad o transakcii. Moja kočka pozoruje striedavo Zuzanu a mňa, díva sa prísne, ale láskavo, robí pokroky, to ma teší, napokon, Zuzana sa nám páči obom. Ani sa len neusmeje, bohyňa Zuzana, no takto je to dobré, je exponátom v podivnej galérii a my dvaja - pošahaní estéti.
A všetko je opäť v poriadku, som zasadený naspäť vo svete. Je tu igelitka s logom obchodu, sú tu veci, ktoré do nej treba vložiť. Tak ich tam vložím. A je tu vozík s kvalitnými kolieskami, ktoré nezadrhávajú, potlačím ho, pripájame sa k davu, ktorý smeruje k východu. Je v ňom tak dobre, tak pokojne, sme živočíchy, nesúce si potravu do brlôžka. Fotobunka roztvára sklenenú tlamu a vyvrháva nás von, do sliepňajúcej tmy parkoviska. Hľadáme naše kombíčko. Držíme sa za ruky. Usmievame sa.
