Snehové vločky
páchajú hromadnú samovraždu,
skáču z balkónov
kráľovstva nebeského
a potichu si líhajú
na zem, lenže tu
ich život nekončí
ani nezačína.
Najprv na ne pustia
popolček, potom
lyžiarov, psov a deti
a nakoniec príde na rad slnko,
ale vločky len čľup,
zmenia skupenstvo
a zmiznú v útrobách planéty.
A niektoré poputujú
vlásočnicami tráv a stromov
a niektoré vodovodným potrubím
a niektoré skončia v sudoch s burbónom
a niektoré potečú ozaj silne
a budú hojdať divé kačky
a niektoré potečú ozaj ďaleko
a stane sa z nich príliv a odliv
a niektoré skončia v tvojom hrnčeku na kávu
a niektoré oslobodí oheň
a poletia naspäť na tie balkóny
a niektoré sa stanú súčasťou tvojho tela
a niektoré súčasťou toho môjho,
dejiny ľudstva sú takpovediac
prepletené s dejinami snehových vločiek,
napadá mi pri ďalšom dúšku whisky,
ale tým na tom nezáleží,
len si tak zľahka padajú,
aby zachovali ten večný kolobeh -
vločky - kolobežky...
...aspoň na chvíľu
okúsili nebo.
My si, tuším,
budeme musieť
ešte chvíľu počkať.
