Vravím: „Veď o nič nejde"
a opäť stláčam RECORD
a ona na to:
„Keď chceš niečo mať, tak si to zapisuj"
a znova stláča STOP.
Ja jej na to: „V čom je problém?"
a môj prst je zasa na tlačidle
RECORD,
„No, vieš," vraví, „nerada rozprávam na mikrofón"
a opäť nasleduje jej razantné
STOP.
Tá baba má šťavu,
myslím si a je mi jasné,
že nenahrám ani slovo,
som odhodlaný vytiahnuť
poznámkový blok, ale
neurobím to,
tá hra sa mi začína páčiť
a tak znova stláčam RECORD,
za ktorým príde STOP,
na diktafóne sa striedajú
naše prsty
a letmo sa dotýkajú:
RECORD, STOP, RECORD, STOP,
vzduch je nabitý elektrinou
a naše prsty sa zamotávajú do seba
až napokon ostávajú zapletené
a jej dávam krátky bozk na pery,
ktoré už-už prasknú,
neviem, ako to tá tenká koža
môže vydržať.
Padáme na diván,
pokúšam sa rozopnúť
gombíky na jej košeli, ale
hra pokračuje:
RECORD, STOP, RECORD, STOP,
je to vzrušujúce, príjemné, dráždivé,
ani jeden z nás to dlho nevydrží
a tak sa nakoniec ocitáme nahí
v obývačke na ôsmom poschodí
uprostred ekonomických zmien
a prichádzajúcej zimy
aby sme napokon skončili pri tom,
čo robia oddávna všetky zvieratká,
ale človek to má lepšie prešpekulované
a potom už len ležíme a oddychujeme,
pozorujeme lenivú muchu,
čo sa prechádza po strope
a tuší, že neprežije toto ročné obdobie
a ja premýšľam,
čím tak asi, doparoma,
zaplním do zajtrajšej uzávierky
piatu stranu mestských novín.
