„Všetko je fajn,
len kuchyňa je trochu malá,
hlavne ten priestor
medzi sporákom & drezom,
neviem ako budem umývať riad,
ešte že som taká štíhla,
ale čo by robil nejaký tučko,
no neviem,
ten sporák pri tom dreze,
nemôže sa niečo stať?
Čo myslíš?"
Predstavujem si Lulu
ako umýva taniere, poháre & hrnce,
zatiaľ čo za jej chrbtom
zoviera voda na kávu
a už sa chytajú šnúrky na zástere -
„Fuj, čo to tu smrdí?",
pýta sa Lulu nahlas sama seba,
lebo nik iný okrem Lulu
v tomto byte nebýva
a vzápätí
prichádza na tú hrôzostrašnú pravdu,
kričí, skáče & plieska
rukami o chrbát.
Situácia sa nevyvíja dobre
a Lulu vyskakuje na kredenc,
sadá si do výlevky
a púšťa oslobodzujúci prúd
studenej vody.
O chvíľu je už po všetkom.
Z chodby počuť klepot
číchsi podpätkov,
ktosi privoláva výťah.
Lulu načúva zvukom
neznámeho prostredia
ešte stále sediac vo výlevke
v obhorenej zástere
ako nejaký zmoknutý exotický vták,
ako mĺkva výčitka bytovému podniku,
ako zhmotnené čierne svedomie
architektov,
vrhajúc nenávistný pohľad
do imaginárnych očí
neznámeho projektanta.
„No hej, Lulu, doparoma...
Myslím, že by to mohlo byť
dosť nebezpečné."
