Sama na pustom úbočí

(zdroj: www.photocase.de)

Vietor mi fúka na nohy,
čo sa mi pletú od šťastia,
slnko sa škerí z oblohy
a lúka zase narástla.

Keď cestou stretnem motýľa,
chvíľu s ním svorne pomlčím,
veď čo by som iné robila
sama na pustom úbočí?

Pozaplietam si do vlasov
fialky, zvonce, konôpky,
dosť bolo hlúpych zápasov,
dosť bolo tej hry o kôpky.

Keď cestou stretnem motýľa,
budem mu hľadieť do očí
a priať si nech táto chvíľa
tak rýchlo, rýchlo neskončí.

Smútok, ten nechám za riekou,
nebudem vláčiť viac svoj kríž,
dosť bolo hlúpych pretekov,
dosť bolo tej hry o prestíž.

Vietor mi fúka na nohy,
čo sa mi od šťastia pletú,
slnko sa škerí z oblohy
na svet, čo stále je k svetu,
 na svet, čo stále je k svetu...