Skutočný príbeh
Inžinierka Neodbytná
predávala nejaké veci
obchodu, v ktorom som pracoval.
Stretávali sme sa raz týždenne
a riešili sme biznis,
potom sa jej ale v hlave čosi
zvrtlo
a začala mi písať
zamilované básničky.
Povedal som: „Stop,
tadiaľ cesta nevedie!",
ale ona neplánovala prestať
a ďalej mi posielala tie básničky
a ja som jej odkázal,
aby sa odteraz
vo veciach biznisu
obracala na mojich kolegov,
že už ju skrátka
nechcem vidieť,
ale nedala sa zastaviť
a začala mi vyvolávať
a posielať správy,
v ktorých ma nazývala:
„Môj drahý"
a ja som jej povedal,
že ak s tým neprestane,
rozkopem jej zadok,
ale vôbec ju to netangovalo
a ďalej mi posielala tie správy,
v ktorých ma nazývala:
„Môj miláčik".
Písala: „Rozchádzam sa
kvôli tebe so svojim manželom,
konečne som objavila
pravú lásku",
a ja jej na to, aby zašla
k psychiatrovi,
že tam jej už pomôžu
a moja firma medzitým
zrušila kontrakt s jej firmou,
ale ona ďalej chodievala
do nášho obchodu,
skrývala sa za regály
a pozorovala ma
ako vykladám knihy do políc
a večne mi telefonovala
a písala správy,
v ktorých ma nazývala:
„Môj sladký".
Písala: „Môj manžel
ma nevie poriadne pokefovať
a chcem, aby si to urobil zaňho",
a ja jej na to,
že si radšej kúpim
kilo hovädzieho
a budem to robiť s ním,
než by som to mal strkať do nej
a ona len:
„Ach, ty môj hlupáčik,
darmo sa brániš,
bola som u veštkyne,
všetko je to napísané
vo hviezdach & kartách,
patríme k sebe
už navždy,
nikdy sa ma nezbavíš!"
Nemalo to konca-kraja,
desať esemesiek denne,
tak som zašiel
do telefónnej spoločnosti
a zmenil si číslo
a inžinierka Neodbytná
zmizla
ako nepodarený vírus,
ako ozvena nespojeného signálu
a ja som mohol ďalej
pokojne žiť svoj život
vedúceho oddelenia
v plantavých nohaviciach
a večne zaprasenej košeli
s kravatou na gumke,
za ktorú vás mohol niekto poťahať,
ak by len bol na takéto žarty,
a brnkal som si na gitare
smutné pesničky,
ktoré nik nechcel vydať
a písal žartovné básničky
s podobným osudom
a vlasy mi beleli
ako novembrové chodníky
a moja ženská mi v kuse pílila uši
s hypotékou & nábytkami
a potom sme sa presťahovali
do priemyselnej štvrti
na konci mesta,
kde bolo celé dni počuť
hukot vlakov & nákladných áut
a mne jedného dňa napadlo,
že by bolo dobré
prestať robiť
všetky tie veci,
ktoré som zvykol robievať
a túžil som sa zmeniť na strom
a v tichosti odšumieť
do sladkej nevedomosti.
A potom mi prišlo zle
a lekári mi našli v hlave cystu
veľkú trinásť krát sedem centimetrov,
ale ešte tesne pred operáciou
ma predvolali ako svedka
v kauze
Ing. Neodbytná vs. Ing. Neodbytný
a ja som im to tam všetko
od a do zet začal vykladať
a ako som tak rozprával
o tom všetkom,
každú chvíľu som čakal,
že sa niekde v rohu miestnosti
objaví kamera, alebo niečo,
čo by mi naznačilo,
že toto nie je naozaj,
ale len tak, akože,
ale nebola tam nijaká kamera
a žiadny vtipkujúci režisér
s tučnými sklami poniže nosa
tam nenakrúcal svoj céčkový projekt
o erotománii,
toto bol skutočný príbeh, bratku,
a sudca sa ma na konci opýtal,
či k tomu chcem ešte niečo dodať
a ja že nič, ibaže,
ale to som si povedal
už len sám pre seba,
ibaže som, kurva, čakal
od života viac.
