Ja politiku veľmi nemusím a skúšam ich rozhovor nevnímať, pretože mi úplne stačí, že sa na tému Fico vs. Dzurinda hádavam každú nedeľu so svojou matkou, tiež dôchodkyňou, ktorá na toho „falošného chumaja" nadáva rovnako oduševnene. „Mami, prečo ma nútiš obraňovať niekoho, koho obraňovať ani nechcem?" končieva sa zvyčajne náš politický súboj pri mojom odchode domov.
V čakárni je to podobné ako doma. Len čo sa téma Dzurinda vyčerpá, prichádza na rad Amerika, tá odporná nenásytná krajina. „A viete čo?" vraví jeden z pánov svojim kolegom. „Ja by som zakázal vyučovať angličtinu na školách. „Veď čo myslíte, ako sa dorozumievajú všetci teroristi? Predsa po anglicky!!! To Američania ich učia zabíjať, to oni ich školia. Samozrejme v angličitine. Ja by som ten jazyk okamžite zakázal!!!"
To už ma volá sestra dovnútra. Kým čakám na lekárku, napadne mi, že aj moja mama sem chodieva, je to jej obvod. A konečne som na to kápol.
V Poprade, v čakárni u obvodnej lekárky na Komenského ulici je jedno z početných ložísk pandémie, ktorá zachvátila Slovensko, najmä jej starších občanov so slabšou imunitou. Niekto by to tam mal ísť poriadne vydezinfikovať a pozrieť sa aj po ostatných čakárňach v krajine, lebo to svinstvo je odolnejšie ako chrípka a podľa posledných prieskumov zachvátilo už 40 percent obyvateľstva.
Prosím, zastavte niekto ten vírus. Nechcem, aby ním mama trpela.
