Africká Nigéria pripravuje zákon, ktorým chce trestať homosexuálne prejavy až päťročným väzením. Tamojšia moslimská i kresťanská náboženská obec víta návrh zákona s nadšením. Proti sa, samozrejme, ozývajú občianski aktivisti.
Celkom inakšie trendy sú v dnešnej Veľkej Británii, kde majú homosexuálne páry od minulého roku zákonnú možnosť adopcie detí. Najnovší návrh zákona ide však ďalej a v rámci antidiskriminačného boja chce zakázať katolíckym adoptívnym agentúram odmietanie homosexuálnych párov. Dokonca, ako uvádza najnovšie vydanie .týždňa, škótske ministerstvo zdravotníctva vydalo smernicu, v ktorej odporúča zdravotníckemu personálu, aby pri komunikácii s detskými pacientmi nepoužívali slová ako mama, otec, ale radšej všeobecné - rodičia.
Oba legislatívne postoje sú chybné vo svojej podstate. Homosexualitu si človek nevyberá, nie je to ako rozhodnutie pri nákupe - cestoviny či radšej zemiaky? Homosexuálom sa človek stáva bez vlastného pričinenia. Trestanie homosexuality preto nejde len proti základnému právu človeka vybrať si slobodne partnera, ale aj proti prírode. Je mylné aj z náboženského hľadiska, pretože predpokladá chybu v kreacionistickom akte stvoriteľa. Homosexualita je v prírode bežným úkazom a vyskytuje sa nielen u ľudí ale i u zvierat. Keďže sex u ľudí, ale aj u viacerých druhov zvierat nemá len rozmnožovaciu funkciu, je z tohto hľadiska úplne jedno či partnerom muža je žena a naopak. Rovnako ako je prítomnosť opačného pohlavia bezpredmetná pri autoerotike.
Keď však hovoríme o rozmnožovaní, aj postoj politicky korektných liberálov k homosexualite je scestný. Homosexualita totiž zo svojej podstaty vylučuje možnosť rozmnožovania, ktoré potrebuje samčiu i samičiu pohlavnú bunku. Napokon aj homosexuáli sa rodia len z heterosexuálnych zväzkov. Požiadavka adopcie pre homosexuálne páry je preto absurdná. Už aj preto, že odopiera dieťaťu možnosť vyrastať v rodine, kde je otec i matka. Z tohto hľadiska je preto výchova dieťaťa homosexuálnym párom podobná detskému domovu, aj tam prítomnosť otca s matkou absentuje. Najdôležitejší je však v tomto smere fakt, že zaťiaľ čo k homosexuálnym párom chce byť moderná spoločnosť politicky korektná, k adoptovanému dieťaťu už tak korektná nie je a nepýta sa ho, či vyrastanie v homosexuálnej rodine preňho náhodou nebude predstavovať psychický problém. Umiestňovanie detí do takýchto rodín je rovnako fatalistické ako samotná homosexualita - bez možnosti výberu.
Zdá sa, že najzdravší postoj spoločnosti k homosexuálom by bol venovať im adekvátnu, teda menšinovú, pozornosť. Na jednej strane rešpektovať ich existenciu a garantovať im dôstojný život, na druhej strane neprideľovať homosexualite funkcie, ktoré zo svojej podstaty nemá.
