Telefonovanie bez držania mobilu pri uchu bude asi každým dňom bežnejším úkazom, no zatiaľ to stále vo mne vyvoláva zhovievavý úsmev. Pripomína mi totiž ľudí, ktorí trpia samovravou. Iste ste už niekoho takého stretli.
Aj minule sa ku mne jeden taký priplichtil a spustil svoj monológ o...o čom? Už ani neviem. Pamätám si len, že rozprával v jednom kuse, trochu nelogicky, ale bez prestania. Snažil som sa ho zbaviť náhlym zabočením do inej strany, ale rozprávač sa nedal zmiasť a zakaždým ma nasledoval aj s bicyklom, ktorý tlačil vedľa seba. A tak sme kráčali spoločne hodný kus cesty smerom do mesta a ja som počúval jeho dlhé rozprávanie, ktoré postrádalo zmysel a z ktorého si pamätám len útržky typu "veď som ti povedal, že to nebude dobré", alebo "tak teraz už môžeš ísť vieš kam" a podobné vetičky, ktorých súvislosť mi unikala.
Stretol som takýchto ľudí už niekoľko, niektorých z nich stretávam pravidelne a vždy, keď zbadám ako sa ku mne po chodníku blížia, nastražím uši, či nezačujem niečo zaujímavé, niečo, z čoho by som mohol vydedukovať, aký problém tí ľudia ustavične riešia. Lebo, že ide o nejaký druh problému je jasné z mimiky ich tvárí a giest rúk. Niektorí rozprávajú bez prehnaných emócií, len tak pre seba, smutne, iní sa zasa vedia rozčúliť a vykrikovať na celú ulicu. Niekto tým ľuďom evidentne ublížil a nevydiskutoval si to s nimi.
Skúsenosť mi hovorí, že samovrava je pomerne častý úkaz. Zakryť prejavy tejto psychózy pred verejnosťou už ale dnes, ako sa javí, nie je žiadny problém. Stačí si na ucho nasadiť slúchadlo headsetu. S touto vecičkou vás už nik nebude považovať za blázna.
Ale to tiež nie je isté...
