Ja fajčím ďalej. Ide mi to pomaly, šluky sú krátke a ich frekvencia nízka. Prestávam totiž fajčiť pomocou metódy znižovania dávok. Niekedy som fajčil dvacku denne, potom 15, 10, 7, 5...teraz som na dvojke. Mám svoj systém. To je dôležité.
Keď dofajčím, odomknem a vojdem dnu a čo nevidím - starký čaká za dverami. „Tak vy tu bývate? A ja som si myslel, že ste zlodej!" - „A čo by som asi tak v tom vchode ukradol?" - „No, mohli by ste niekoho prepadnúť, ľudia sú dnes kurvy, viete?"
Zvezieme sa spolu výťahom. Domov prichádzam v povznesenej nálade. Dedko ma rozosmial. Napadá mi, nemal by oslovovať cudzích vysokých a širokoplecích chlapov a už vôbec nie im dávať provokatívne otázky. To je tá najistejšia cesta, ako byť prepadnutý. Ale som rád, že nie som kurva človek a neurobil to.
Dúfam, že keď prestanem fajčiť úplne, prestanem byť kurva človek aj pre všetkých bojovníkov proti fajčeniu, ktorí sa v poslednej dobe akosi podozrivo rozmnožili. Dúfam, že pre nich prestanem byť kurva človek, ktorý im chce úkladne a zákerne kántriť zdravie. Problém je len v tom, že tie každodenné protifajčiarske útoky vo mne vždy vyvolávajú presne opačný efekt - neodolateľnú chuť zapáliť si. Úprimne, ak by som to nevydržal a fajčil ďalej, tak len kvôli nim.
Ešte že mi to pomaly ale isto prestáva chutiť...
