Rádio vypľúva ďalší oldie flák. Inak je tu ticho. Nik nehovorí. V hlavách čakajúcich víria myšlienky. Neodbytné otázky. Vidno to na sústredených pohľadoch do zeme.
Melanchóliu miestnosti zrazu preruší hlasná vrava. Pán okolo päťdesiatky nadáva na Dzurindu. Vzduchom lietajú urážky po záručnej dobe: bicyklista, rumunský cigán... Ten pán je ako zaseknutá platňa. Platňa, čo sa zasekla pred niekoľkými rokmi. Ktosi mu nesmelo oponuje: „Ale ani ten Fico nie je ktoviečo..." Jalová hádka ešte chvíľu pokračuje, potom sa atmosféra opäť upokojí. Nie však nadlho. Niekoľko ľudí sa začne hádať o miesto v rade. „Ja tu čakám už hodinu a pol!" - „Ale ja si idem len po lieky..." - „Ja si tiež idem len po lieky!"
Dvere na ordinácii sa otvoria a sestra zavolá jedného z nedočkavcov. Ostatní pri dverách sa dohadujú na poradí. Táto pani tu bola skôr, potom tento pán...
Čakáreň u onkológa by mohla byť dobrým miestom na meditáciu. Pokorným miestom zmierenia sa. So sebou samým, životom, osudom, strachom... Ale ani v čakárni u onkológa ľudia neopúšťajú svoju hašterivosť a malichernosť. Svoju malosť a úbohosť. A to je dobre, to je dobre...
