Stavy minulosti:
::Prečo, je to tak?!::
Ráno sa prebúdzaš a zisťuješ ,že ti nie je o nič lepšie.
Telo stuhnuté a myšlienky smutné opäť máš.
Rozmýšľaš a zisťuješ, že sa nemáš na čo tešiť.
A tak si povieš, že radšej ďalej spať budeš.
Ako vykročiť do toho dňa?
V snoch sa cítiš slobodný, ničím neobmedzený.
Nikto ťa tam nesúdi ani nemúči.
Prečo je to tak?
Prečo nás nebaví do práce vstať.
Čaká nás, tam nedocennenosť a hnev.
Snaha je tak zbytočná ,keď spolupráca je úbohá.
Nenachádzaš lásku ani pochopenie u druhých.
Tí, ktorých si kamarátmi nazýval, zneužili tvoju dôveru.
Prečo, je to tak?!
A tak, len naivne dúfaš, že sa nájde niekto bez falošných úmyslov.
Čakáš a dúfaš, že príde.
Prečo, je to tak?!
Za úspechom ideme, zdravie si ničíme.
Obetujeme svoje sny, pre sny iných.
Vlastnú tvár ukrývame, za pravidlami prežitia.
Prečo, je to tak?!
Na čo obetovať svoje znalosti?
Na čo obetovať svoje zdravie?
Na čo obetovať svoj čas, pre potešenie iných?
Človek, na konci dňa, už nevládze.
Ubíja sa naivnou nádejou, že zajtra bude lepšie.
Prečo, je to tak?!
A tak opäť zaspávaš z bolesťou na tele i duši.
A myslíš si, že všetko bude v poriadku.
Všetko, zlé prehltneme.
Všetko, zlé odíde..
Prečo, je to tak?!
::Starý kamarát::
Poznáme sa už dlho.
Bude to už pár desaťročí.
Spojilo nás spoločné spiknutie, proti normám spoločnosti.
Prvé modriny.
Prvé bitky.
Prvé lásky.
Delili sme sa, takmer o všetko.
Dopriali sme si veci navzájom.
Prvý útek zo školy.
Prvé ulievanie.
Prvá opitosť.
Držali sme spolu, pokým sa dalo..
Vymýšľali sme spolu, boli sme perfektný.
Desaťročie ubehlo, zmenili sme sa.
Vyrástol si do výšky ja po plot.
Zosilnel si, ja pochudol.
Šikovnosť si predával, ja som sa prispôsoboval.
Chcel som byť, dobrý ako ty.
Silný ako ty.
Mužný ako ty.
Desaťročie ubehlo a my sa delíme.
O chľast.
O priateľky.
O zážitky.
Stal si sa mužným a ja som sa hral na rockera.
Úspešný v škole a ja prebdené noci za knihami.
Ľahkovážny flegmatik a depresívny melancholik, to ťahali spolu.
Desaťročie ubehlo, ty a ja sme na inom brehu.
Už si nevydržal, ja pretrvávam.
Dobrá práca ťa dostala, tá moja ma zožierala.
Školu si nezvládol, ja sa snažím ďalej.
Priateľ môj, chcel som byť ako ty.
Silný ako ty.
Mužný ako ty.
Múdry ako ty.
Po desaťročí si, len sám
Vďaka hlúposti.
Mužnosť ti nepomáha.
Múdry a pritom hlúpy.
Čo, nás rozoštvalo?
Čo, sme si tajili?
V čom, sme si klamali?
Sme rozdielny a pritom, tak rovnaký.
Rovnaký, na iných koncoch brehu.
::Otrok::
Byť s tebou, každý boží deň, čo viac bi som si, len prial.
Dni strávené s tebou, sa mi zlievajú do jedného.
Mám z toho jeden veľký guľáš.
Netuším, kde som a čo je za deň.
Strácam prehľaď o čase, zdá sa mi všetko stále rovnaké.
Vidím, každý deň tú istú tvár, asi sa z toho raz určite zbláznim
Určite sa raz zbláznim.
Som otrokom, tvojich voľných chvíľ.
Som otrokom tvojich túžob.
Som tvoj otrok a nič viac iné !
Nič viac iné.
Chceš byť so mnou, každý deň.
Ale, ja nie!
Chceš som ňou zaspávať každý deň.
Ale, ja nie!
Chceš mi byť všetkým.
Ale, ja nie!
Už, viac nevládzem.
Mám svoj vlastný život
To, hej!
Snažíš sa mi ho meniť, podľa seba
To, nie!
Ja, už takto, ďalej nevládzem.
Mám na sebe, tvoje puta.
Cítim sa ako otrok.
:: Pravda a lož::
Všetko sa to začína šibalským úsmevom do očí.
Hore-dole niaké klamstvo, všetko sa nám potom vydarí.
Všetku lož na tvári ,nám pokryje úsmev
Však nič iné, nám už neostáva.
Mňa. už nebaví žiť v klamstve.
Mňa, už nebaví znášať všetku lož na Svete.
Mňa, už nebaví znášať všetku lož v našich srdciach.
Vymeníš ju, za svoju lásku a priateľstvo.
Vymeníš ju, za krutú pravdu o nás dvoch.
A jediné, čo potom ostáva sú, len prázdne pohľady.
A jediné, čo ostáva, je uniknúť niekam preč.
Ďalej od seba, čo iné nám ostáva.
A tak, len rozmýšľam, kde sa stala chyba.
Kam sa vyparila, všetka láska.
Zostali, len slzy a nejasné myšlienky.
Nejasné myšlienky o nás dvoch.
Akoby, to dobré skončilo, keby sme si ďalej do oči klamali.
Klamali sme seba.
Klamali sme ostatných o nás dvoch.
A jediné, čo zostalo sú, len naše prázdne pohľady.
Že, už nič nie je také, aké bolo predtým.
Láska sa vytratila a zostali nám, len neistota a strach.
V neistote a strachu zaspávame.
Čakáme na toho pravého, ktorý klamať nevie.
::Vzdialená::
Diaľka medzi nami, je taká veľká, že ani neverím, že odolám.
Že, odolám, len tak stať a čakať pokým sa priblížiš.
Priblížiš sa k môjmu pohľadu a dúfam, že to nie je, len sen .
Nie je, len planý sen.
Si, tak vzdialená môjmu pohľadu.
Si, tak vzdialená môjmu dotyku.
Vzdialená môjmu srdcu.
Môjmu srdcu nie je jedno, kde si a s kým si.
Môjmu srdcu chýba tvoja láska.
Tvoja neha.
Tvoje teplo.
Si, tak vzdialená, až to mu neverím.
Si, tak vzdialená, až ma to trápi.
Prešiel by som na samí koniec Sveta, len aby som byť s tebou.
S tebou.
Prešiel by som celé Peklo, len aby som byť s tebou.
S tebou.
Si, tak vzdialená, až tomu neverím.
Si, tak vzdialená, až mi srdce puká.
Nikdy by som neveril, že vzdialenosť ničivá.
Nikdy by som neveril, že vzdialenosť trhá srdcia.
Naše srdcia.
::Zhasnutá sviečka::
Deň sa chýli ku koncu a tebe nezostáva, už veľa času.
Dni prebdené nad niečím, čo už nemá pre teba zmysel, ťa uberá o energiu.
Ťa uberá o energiu.
Hľadáš dôvody prečo vydržať žiť, keď už niet sily.
Odpoveď však neprichádza, ako by sme chceli.
Ako by sme chceli niečo zmeniť k lepšiemu.
Zmeniť k lepšiemu, to je cesta tŕnistá.
Tak rýchlo, sa to nedá.
Rýchlo upadáme do nekonečnej zúrivosti a ubrániť sa to mu nedá.
Upadáme do bezvedomia, kto nás zachráni.
Kto, nás zachráni?!
Všetko nám pred očami zhasne, sny a ideály.
Ideály, že všetko môže byť lepšie, keď chceme.
Keď chceme.
Zhasneme ako sviečka, silný víchor nás niekam zaveje.
Zaveje niekam, kde budeme slabý a bezmocný.
Kde, sme slabý a bezmocný.
Z bludného kruhu niet uniku, všetko nás trápi a ničí.
Všetko nás ničí a trápi, už ďalej nevládzeme.
Zhasneme ako sviečka, silný víchor nás niekam ďaleko zaveje.
Zaveje niekam, kde budeme slabý a bezmocný
Kde, sme slabý a bezmocný.
A tak, len čakáme, kto nám pomocnú ruku podá.
Podá ruku a vytiahne zo všetkého zlého.
Čakáme na chvíľu, ktorá nás zmení.
Ktorá nás zmení.
Čas beží teraz rýchlo a zhasína naša nádej v lepší život.
Utekáme a skrývame sa pred problémami.
A nás, už ďalej niet, po snoch a túžbach ostáva spúšť.
Ostáva, len zhasnutá sviečka.
::Zlé emócie::
V hlave opäť zmätok mám, čo urobiť mám.
Myšlienky čierne ako noc, opäť mám.
Nič nie je jasné, všetko vidím rozmazane.
Letmý pohľad na to, čo mohlo byť, ale nie je.
Úzkosť a strach, je jediné, čo mám.
Srdce bije až príliš rýchlo, niež má.
Pocit beznádeje vo mne vrastá.
A jediné, čo teraz chceš, súdiť ma.
Chyby, ktoré robím, je ich stále viac.
Kazím všetko, čo sa dá.
Ubíja ma to.
Pomocnú ruku nedostávam, uviaznutý ostávam.
Vo svojich čiernych myšlienkach utápam sa.
Pomocnú ruku naivne čakám
Verím, že mi pomôže.
Naivný som, klamem si rád o veciach, ktoré nie sú.
Myšlienky čierne mám a dúfam, že ich prekonám.
Zlomený z toho, čo som zničil.
Zaspávam.
Stratený v myšlienkach ostávam.
::Život po živote::
Mám taký pocit, že strácam všetko, čo mám.
Myšlienky a pocity mi kradnú ľudia ,ktorých rád mám.
Snažia sa mi ukradnúť to, čo v hlave mám.
Podľa nich, nemám nič.
Slová, ktoré na jazyku mám, sa vytratia ako príval vetra.
Strácam to, čo sa nedá.
Nedá mi spávať ten pocit ,keď prídem o schopnosť odolávať, tomuto všetkému.
Všetkému na vine som si sám, to nezmením pokým nechcem.
Nechcem prísť o to všetko, čo v sebe mám, kvôli vám.
Kvôli vám strácam istotu a dôveru v lepši život, ktorý ako si nemám.
Nemám chuť žiť podľa vašich pravidiel.
Pravidiel starších, niež ja.
Stop hlúpym pravidlám, ako máme žiť!
Otáčam sa vám chrbtom a verím, že uvidím cestu po ktorej sa vydám.
Vydám, bez Vás.
Bez Vás, je môj život lepši.
Dúfam, že to ne je, len optický klam.
Klamstvá ako mám žiť, si môžete vopchať do svojho deravého vrecka.
Vrecka plného klamstiev a falošnosti, ktoré v sebe máte.
Ktoré, v sebe máte.
Život po živote plynie a vy sa nemeníte.
Isto vás to všetkých vyhubí.
Otáčam sa Vám chrbtom a verím, že uvidím cestu, po ktorej sa vydám.
Inou cestou, niež Vy.
::Koniec sna::
Už, to nie je, čo bývalo medzi nami dvoma.
Dotyky sa míňajú, už ostali, len slová plných klamstiev.
Že, sa veľmi milujeme a ublížiť nechceme, tomu druhému.
Chceme sa chápať a rozumieť si ,to však nedostávame.
Nedostávame pocit istoty, že ten druhý nás nezradí.
Nedostávame vytúžené teplo do srdca, plačeme.
Plačeme nad chybami, ktoré ten druhý spraví.
Nemáme dosť síl to prekonať, údery do srdca.
Nechávame si rany do srdca spraviť a dúfame, že bude lepšie.
Že, bude lepšie.
Lepšie, však už nikdy nebude, zmier sa s tím ,bude ti lepšie.
Bude ti lepšie.
Rany v srdci stále krvácajú a dúfame, že sa nám zahoja .
Je, to veľké klamstvo, popierať to.
Rany na srdci stále krvácajú, vytvárajú rieku.
Rieku plných klamstiev a omylov.
Také, to medzi na mi je.
A my dúfame, že to pominie.
Naše omyly.
Naše klamstvá.
Sa nám raz vrátia.
Zoberú všetko, či máme a ostane nám, len sen.
Ostane nám, len sen.
