V časoch, kedy som pobehoval ako školáčik a nekôr školák za dedinou sú už za mnou...
Zostali však príjemné spomienky a vynorili sa otázniky.
Môj text možno bude mať trošku edukačno-vyčítavý charakter, ale nevadí. Skúsim...
Dnes a denne sa stretávam s technikou a novinkami. Zaujíma ma to, ako spotrebiteľa, a je to čiastočne i náplň mojej práce.
Obľúbené heslo dnešných dní je "technika nás spája - zbližuje". Ja si skôr myslím opak ( podrobne dakedy v inom texte). Nerád by som apeloval na nostalgické spomienky našich otcov a dedov. Stačí pohľad do reálneho sveta.
Tvrdenia typu: v minulosti bol život menej hektický.. je asi z veľkej časti pravdivé, ale minulosť mala aj svoje nevýhody.
Aby som neodbočil, prejdem k postate tohto blogu.
Telefon. Obrovský problém v obci, kde bývam. Telefon tam bol, je a aj zostáva problémom.
Myslím tým samozrejme pevnú linku. A to sme západ Slovenska.
Čo majú za problém s pevnou linkou niekde na lazoch, tak to si neviem ani predstaviť.
Tak či onak telefon je jedna z vecí, ktoré nás majú spájať; Ako-tak sa to podarilo aj u nás v obci.
Ludia boli spokojní, ked mohli počuť svojich blízkych bývajúcich mimo rodnej obce.
Technika však šla dalej a prišiel mobil. To bol značný komunikačný šok. Kým bol však mobil výsadou podnikateľov, managerov či jednoducho povedané - doménou úspešných - , nič sa nedialo.
Časom sa však mobil stal dostupnejší aj normálne zamestnaným, neskôr aj .."občas zamestnaným". Potom i študentom a deťom.
Dnes už je mobil štandardnou výbavou takmer každého jedinca obývajuceho (a tu sa ospravedlňujem za dosť nepresný výraz) "civilizovaný svet" - vrátane značnej časti bezdomovcov.
I napriek tejto záplave by sme asi našli na prítomnosti mobilu u detí - či vlastne kohokoľvek - viac pozitív, ako negatív.
Až kým neprišli operátori z čímsi, čo nazvali "lokalizačné služby".
Tým sa z môjho pohľadu vytratilo súkromie tých vlastníkov mobilov, ktorí sú odkázaný na "vyššiu moc, ktorá im dobíja kredit" a tým de-facto získava nad mobilom a jeho držiteľom moc.
Je na každom, ako túto moc využije. Ale stále je tu už prítomná možnosť, kedykoľvek zistiť, kde sa moje dieťa v danej chvíli nachádza. Ak namietate, že všetko sa dá obísť, tak máte pravdu. Dá sa to. Ale už len samotná možnosť takto jednoducho identifikovať lokalitu, kde sa nachádza užívateľ daného mobilu, je dosť alarmujúca.
Ak pričítame k tomu možnosti, ktoré sú už realitou - t.j. kombinácia z GPS a v budúcnosti Galileo a pod. -, potom sa vytráca akékoľvek súkromie (lepšie povedané sloboda pohybu) našich detí, ktoré už bez mobilu neurobia spravidla ani krok.
Na jednej strane si váš potomok vyžiada čo najlepší, najnovší a technologiou nabitý mobil. Na strane druhej sa tým odsúdi k neustálej možnosti dohľadu na sebou samým.
V tomto ohľade sa stal on otrokom a konzumentom technologickej novinky a zároveň a ľahkým cieľom sledovania rodičmi; Dobrovoľne sa im odovzdávajúc na milosť a nemilosť.
Mobil sa dá asi zabudnúť aj doma, ale taktiež tým viackrát po sebe neuspejete. Strach rodičov o deti je väčší, ako odvaha pustiť dieťa kedykoľvek bez mobilu z možnosťou jeho lokalizácie, keby sa mu niečo stalo....
Týmto sa - v rámci mobilného opojenia - stráca jedno zo základných práv človeka (a aj dieťa je človek).
Má to možno riešenie v tom, že sa dá slušne dohodnúť na tom, aby sa reagovalo na zavolanie a nemuselo sa pristúpiť k "násilnej" lokalizácii z dôvodu strachu pred "tým najhorším".
Otázka však je, ako často - behom večera a zábavy - sú vaše deti ochotné prijať Váš hovor...
(Pozorovania ma však akosi smerujú k záveru, že rodičia sú radi, ked ich deti odídu z domu, a stačí, ked ich ráno nájdu celé a relatívne zdravé - dáky ten monokel môže byť - doma. Najlepšie spiace v posteli).
V konečnom dôsledku je možno tento článok úplne zbytočný a možno úplne vedľa, lebo je otázne ako sa rodičia zaujímajú kde, s kým, pri čom a ako dlho trávia svoj voľný čas.
Možno sú napr. (rodičia) spokojní s tým, že detváky sú doma a - v súlade s udržaním si spoločenského štandardu - využívajú na zabíjanie nudy iný spôsob potláčania slobody ( a to ešte aj z vlastnej vôle!). Tým spôsobom zabíjania nudy je TV a internet....
No a prečo som v úvode hovoril/píal o pevnej linke a o väčších možnostiach našej generácie?
To skúsim zasa nabudúce pri porovnaní hodnoty informácie z internetu a informácie z knihy.
Plytké a sekvenčné čítanie webstránok v porovnaní z pozorným - i ked tiež možno sekvenčným - čítaním (napr.) knihy.
Obrazotvornosť, fantázia, predstavivosť.... To všetko sa dá radiť skôr ku knihám, ako k webstránkam či elektron. publikáciám.
O tom však nabudúce.....
PS: Ospravedlňujem sa za občas chýbajúce dlžne a mäkčene. Vypovedala mi v tomto smere klávesa/nica.
