No Andreu sme zobrať museli. Lebo len ona vraj pozná cestu. Ona pozná veľa ciest. Aj keď sa mi nechcelo veriť, že nejaká žena môže byť taká múdra, nechala som to radšej tak. Však ak nás má doviesť na moju prvú skutočnú dovolenku, nejako sa s tým vyrovnám. Aj tak som si všimla, že s mojím milovaným neflirtuje, ani ho nijako inak nezvádza, tak snáď mi konkurenciou nebude a začala som si k nej pestovať priateľský vzťah.
Prišiel deň D a hodina H. Natlačili sme plné auto, môj milovaný sadol za volant a prilepil Andreu na sklo v takom estetickom držiaku. A mohli sme ísť. Vlastne nemohli. Andrea nechcela papať zo zapaľovača. Mysleli sme si, že je tam nejaká špinka, tak sme do zapaľovača strčili kľúč. Čiže sme ho celý vyskratovali, ale aspoň sme ho mohli vyčistiť. Až potom sa Andrea umúdrila a začala cucať cez káblik. Našťastie!
Celým Rakúskom sa držala statočne. Síce sme išli po diaľnici a všade boli tabule ako svet, také veliké. Ale dobre hovorila, že sa máme držať vpravo či vľavo, odbočiť, vojsť na diaľnicu, vyjsť z diaľnice. Chvíľami bola aj ticho. Výnimočná žena, nekecala, keď nebolo treba.
Ani sme nevedeli ako, ocitli sme sa v Slovinsku. Andrea radila, kadiaľ treba ísť, tak sme išli, ako hovorila. Síce v Maribore som si všimla, že nás asi inou cestou poslala, ako mala, ale ani som nepípla, lebo však ona pozná cestu a možno vie o nejakej skratke. Vyšli sme z mesta, Andrea kázala odbočiť, tak sme odbočili. Prešli sme nejakou dedinou, Andrea zase zavelila, zase sme kamsi odbočili. Dedina skončila, aj svetlá skončili, aj dobrá cesta skončila. Ocitli sme sa v tme medzi kukuricou. Až vtedy som si dovolila položiť otázku, či ozaj dobre ideme, že sa mi to nejako nevidí. Môjmu milovanému sa to tiež nejako nevidelo, ale Andrea sa tvárila, že je všetko v poriadku.
Napadlo ma, či Andrea ozaj nemá postranné úmysly s mojim milovaným, keď nás vedie poľami. Tam by ma zašantrošila, moje telo pohodila do kukurice a namiesto mňa by išla ležať na pláž. Potom som si spomenula na Texaský masaker motorovou pílou a scéna mi pripadala podobná. Čumela som do tmy a každú sekundu som čakala, že z kukurice vybehne nejaká krvavá osoba a v pätách bude mať chlapíka s pílou. A ako to vlastne bolo s Deťmi kukurice? Veru ozaj, strach má veľké oči. Nevedela som, či vôbec chcem, aby nejaké auto išlo oproti. Andrea sa stále tvárila, že je všetko v poriadku a na najbližšej križovatke sme znovu odbočili, niekde medzi kukuricou.
Po pár metroch sme vošli do nejakej dediny. Zastali sme pod prvou lampou a už aj sme vyťahovali staručkú mapu (celý čas som si myslela, že je ešte z čias Márie Terézie) a študovali, kde vlastne sme. No jasné, v Maribore sme išli zle, ale po pár milimetroch na mape sa cesty znovu spájali, tak sme si vydýchli. Môj milovaný pochválil Andreu, že nás poslala skratkou. Aj keď som protestovala, že podľa mapy sa mi to na skratku nepodobá, išli sme ďalej. Andrea veselo rozkazovala, až kým nás znovu nevtiahla do kukurice a tam zrazu stratila cestu, na ktorej sme boli. To už aj môj milovaný začal strácať nervy. Ja už som sa videla v správach na JOJ-ke a na markíze potom aj Janka T. ako s vážnym hlasom hovorí o tragédii, čo sa stala v slovinskej kukurici.
Na úzkej cestičke sme sa teda otočili a vrátili naspäť do dediny. V opačnom smere bola už aj tabuľa, na Ptuj, ktorý bol aj na našej historickej mape. Andrea prepočítala a už bola v obraze. Našťastie nás kukurica zbavila driemot a Andreu sme kontrolovali podľa tabúľ. Keď začala znovu zmätkovať pred Chorvátskymi hranicami, radšej sme ju vypli. Druhú šancu dostala na diaľnici, kde už sa správala rozumne. Aj potom, keď diaľnica skončila. Pre istotu som ju však kontrolovala podľa mapy. Znovu som cítila, aká som nenahraditeľná navigátorka, lebo Andrea mala už pošramotený kredit. Nakoniec sme ju aj tak vypli, lebo za Chorvátskom nemala mapu, tak nevedela, kde je najbližšie pole kukurice.
Keď sme nasledujúci týždeň ležali na pláži, po ktorej aspoň 1000-krát denne prešiel pán pokrikujúc "kukurúz", ďakovali sme zdravému rozumu, že sme zobrali aj tú starú mapu a nespoliehali sa len na modernú Andreu. Na najbližšiu dovolenku ju však zoberieme znovu. Je s ňou predsa sranda, zbaví nás únavy, núti sledovať cestu, vytvára nové zážitky. A navyše ju mám rada, pretože riziko nepredstavuje, je neschopná a ani zvádzať nevie. A stavím sa, že je aj škaredá!
