... nechali sme sa viesť značením...
... smer Letanovský mlyn, popri Hornáde...
... na prvé stupačky...
... na ktorých som prehodnocovala svoj doterajší život...
... ale na nič prevratné som neprišla, tak sme pekne kráčali ďalej...
... kochali sa krásou prírody...
... zviezli sme sa na novučičkom tobogane, opatrne, aby sa nám nezadrel íverček =)
Na ďalšej križovatke...
... sme sa vybrali po húpacom moste...
... aj po menej húpacom...
... nechali sa unášať prúdom...
... až k ďalšiemu mostu...
... ktorý viedol k mlynu...
... kde si pri pivku bafkal starý námorník... alebo mlynár?
Na ďalšom rázcestí...
... sme si to opäť namierili na stupačky...
... cez ktoré prechádzala dáma s červeným batohom asi 15 minút. Nuž, strach je veľkým pánom, poznám to dôverne z klzkých rebríkov Veľkého Sokola.
Dáma to nakoniec úspešne zvládla a potom už bola naša cesta voľná...
... a my sme cupitali vpred, popri ďalších dierach v skalách.
Modrá nás viedla ďalej...
... lesným chodníčkom, na ktorom som skoro dušu vypustila, aj keď na prvý pohľad nevypadá vôbec náročne...
... odmena však bola istá, vykúkala spomedzi stromov...
... a každým ktorom bol výhľad krajší a krajší...
... a vydržal až na Kláštorisko...
... kde sa za plotom starého kláštora...
... z ktorého už veľa nezostalo...
... skrývali krásne maličké kvietky.
Potom lesnou cestou smerom dolu, k hrdlu Hornádu...
... a poslednýkrát zamávať Tatrám...
... aj celému Slovenskému raju.
