Som zmätená, nerozumiem. Najprv som si myslela, že to vôbec nechcem, je priskoro na také vážne rozhodnutie, nie som naň pripravená, týka sa tých druhých, ale mňa ešte nie... Ja som ešte mimo týchto vecí, nechcem ich, preč s nimi, sú také vážne, záväzné a dlhotrvajúce... Mňa sa to predsa ešte netýka!
A teraz, teraz je to všetko inak. Teraz, keď už viem, že z toho aj tak nič nebude, zrazu by som chcela, aby sa to stalo, aby to bolo vážne, záväzné, dlhotrvajúce a aby sa to týkalo mňa, tak bytostne, až by to bolelo... Aj keď som si to predtým nechcela pripustiť, tajne som si začala predstavovať, aké to bude, ťažké, no aj napriek tomu určite skvelé a krásne a ja sa budem každý deň tešiť znovu zobudiť, budem sa triasť za každou sekundou, ktorá bude predstavovať naplnenie tajného sna, môjho, jeho, nášho... Bude to fajn, poradíme si, veď sme už veľkí, zvládneme to, aj ja to zvládnem, a chcem to, chcem, aby to tak bolo, aby sa sen, tá bledá ilúzia stala skutočnou, hmatateľnou... Teraz, keď už naozaj viem, že to tak nebude, teraz chcem, aby to tak bolo. Aký paradox. Veru, nič nebude, a som z toho smutná... Nerozumiem. Až keď sa sen rozplynul, prichádzam na to, že to nebol len tak nejaký sen, či prelud, bolo to reálne, mohlo to byť skutočné, mohla som sa toho sna chytiť, dotýkať každý deň, ráno, na obed aj večer, ja, on, spolu, na dlhú dobu. A nebudem.
Asi to tak malo byť... Možno účelom malo byť práve to poznanie, uvedomenie si, ako to vlastne celé je, čo chcem, čo chce, čo chceme, smiešne, trápne a naivné, či vážne, záväzné a dlhotrvajúce...
