Úvodný problém s parkovaním sa ukázal ako ten najmenší. Aj keď som urobila slušné kolečko, kým som našla nejaké voľné miestečko, dalo sa to predýchať bez zúrivého trieskania o klaksón. Aj keď mnohí toľko šťastia nemali. A ani nervov.
Plná očakávaní som teda vletela dnu, pripravená na ten zázrak. V starej časti bol pomerne kľud. Sem-tam sa vyskytol nejaký človek na lavičke, už pomenej ich bolo v obchodoch. Tak som sa pustila hneď na vec s nádejou, že to snáď nebude až také zlé...
Najprv som si chcela vybaviť banku. Predo mnou bol len zamračený namrzený pán a sympatická pani v stredných rokoch. A matka s dvomi deťmi. Menšie sa motalo hore-dole s častými výpadmi smerom k dverám. Zúfalá mamička sa snažila obstáť svoje (posledné) miesto v rade bez toho, aby jej ratolesti neušli von. S dobrým úmyslom som ju teda poslala dopredu. To sa však Namrzenému nezdal dobrý nápad a začal frflať, že on tiež musel stáť v rade. Sympatická pani sa tiež zastala mamičky, ale Namrzený len zazrel a vrhol sa k okienku. Skrátka charakter, ktorý mi hneď z úvodu zbytočne pokazil náladu. A na jej vylepšenie je potrebný shopping!!! Tak hor sa na obhliadku!
No len čo som prešla za obrovský červený záves oddeľujúci novú od pôvodnej časti, začalo sa peklo. Aspoň pre mňa...
Stovky, možno aj tisíce ľudí, natlačení v obchodoch. Všetci všetko chytali, hrabali sa v kopách textilu a nechávali za sebou spúšť ako ničivé tornádo. Afektované husičky s výrazom "ak mi uchmatneš moju veľkosť (32-34), zabijem ťa" sa trhali o predražené čínske handry. Znudené tváre chlapov, ktorí sa mrvili pri nich a čakali, kedy už to utrpenie skončí. Bol to hrozný pohľad.
Nezvládla som to. A to som si chcela kúpiť iba jednu sukňu. Asi som fakt hlúpa keď som si myslela, že viac obchodov = viac možností na výber. Blbosť. Viac obchodov = viac afektovaných husí, čo si potrpia na prestíž = väčšie znechutenie = žiadne nákupy.
Predtým, ako by som si musela raziť cestu späť, išla som sa neutralizovať do kníhkupectva. Tam bol relatívne kľud. Len pár intelektuálov pozeralo knižné novinky. Zavolala som frajerovi, že z tej sukne nebude nič, ale nech príde, ak chce vidieť ozajstnú hystériu. Mal to cestou, tak sa zastavil. Na päť minút. Viac nevydžal ani on. Musel sa zmieriť s tým, že v sukni ma tak skoro neuvidí.
Všetko to sklamanie ma natoľko ohlúpilo, že som si nemohla spomenúť, kde som zaparkovala. Osvietilo ma až potom, keď ma prefúkal večerný vietor. Zostávalo už len dostať sa z parkoviska. Značný problém, keď nikto v meste nechápe princíp zipsového systému. Hlavne ofučané ženy, ktoré zjavne nekúpili to, po čom ich srdcia prahli....
Ja však nie som ofučaná. Aj keď som si nekúpila sukňu, po ktorej prahlo srdce (a oči) môjho frajera. Ja som sa poučila. Čím väčšie nákupné centrum, tým väčším oblúkom sa mu treba vyhnúť.
