A tak ide deň za dňom, rok za rokom a ten pravý stále neprichádza. Neviem, čo sa to deje s týmto svetom. Ale ak by niekto o nejakom "pravom" pre mňa vedel, prosím, čo najskôr nech ma kontaktuje. Lebo zatiaľ mám iba nápadníkov "nepravých". Ja ich volám čakatelia, ktorí sa nikdy nedočkajú. Vo všeobecnosti sa zvyknú nazývať kamarátmi.
Ja osobne mám tých čakateľov kopu. Keď sa mi zachce ísť von a už načisto nie je s kým ísť, zavolám niektorému z nich. Najviac sa mi vidí Robo, študuje architektúru. Jeho starú šunku síce s ťažkosťou predýchavam, celou cestou sa modlím, aby ma niekto známy v tej kraksni nevidel. Ale tvárim sa, že je všetko v poriadku, veď nechcem raniť jeho city! Och, ja som veru ozaj charakterná!
Keď sa konečne dohrkoceme do nejakého podniku, poprosím ho, aby zaparkoval v tom tmavom kúte. Poviem mu na rovinu, že mu chcem len dobre, aby zlodeji jeho fáro nevideli. A v duchu sa znovu modlím, tentokrát za to, aby sa fakt niekto zľutoval a tú hnilú kopu plechu ukradol.
Na parkete sa konečne uvoľním. Teda po pár drinkoch od Roba. To sa predsa od neho vyžaduje, keď mu venujem moju vzácnu spoločnosť, musí sa tľapnúť po vrecku, však nebudem celý večer sŕkať lacnú sódu! Našťastie ani jeden z mojich čakateľov nie je lakomý, lebo inak by som ho vyčiarkla hneď zo zoznamu.
Občas sa (v návale tanečnej eufórie) obtriem na parkete o nejakého neznámeho fešáka. Ak ma pozve na drink k baru, rad čakateľov sa rozširuje o ďalšieho člena. S okúzľujúcim úsmevom diktujem svoje telefónne číslo. Zatiaľ som predsa bez záväzkov a môžem randiť s kým chcem!
Aj minule sa mi takto stalo, že som sa zoznámila s náramným fešákom. Už som si myslela, že je to ten pravý. Ale potom z neho vyliezlo, že nemá auto. Nechápem, ako môže chlap bez auta vyjsť bez hanby na ulicu. A tento mal ešte toľko drzosti, že ma chcel aj baliť!!! Tento svet je veru načisto skazený...
Veru, často premýšľam o tomto škaredom svete. Ale zlé myšlienky sa väčšinou snažím rýchlo zahnať. Najlepšie nákupmi. To ma ozaj baví. Kupujem si aj tie lajfstajlové časopisy. A potom ich aj čítam. Minule som našla super recept, tak som ho hneď aj vyskúšala. Takú nátierku z téglika, čo predávajú aj tu dole v samoške, stačí natrieť na celozrnnú bagetu a je to. Úplne super večera. Však sa musím učiť aj variť, lebo keď stretnem toho pravého, aby som bola pripravená.
Och, práve mi volal jeden z mojich čakateľov. Či by som nešla dnes večer do kina. Povedala som, že si to ešte rozmyslím. Však musím počkať, či nepríde nejaká lepšia ponuka. Ale asi to zoberiem. Je to síce len Jano, škaredý účtovník z maminej roboty, ale má dobré auto. A v kine je aj tak tma. Hlavne, aby kúpil lístky a pukance. A kolu lajt.
Keď tak nad tým rozmýšľam, veru, asi pôjdem večer s Janom. Lebo už som s ním mesiac nikde nebola. Tak musím ísť, aby si nemyslel, že ho nechcem. Vlastne ja ho nechcem, len nechcem, aby si on myslel, že ho nechcem. Veď chápete, nie? Lebo keby si myslel, že ho nechcem, tak ma už nikam nepozve a to si potom budem musieť platiť sama a to už by ako vyzeralo?! No nič, idem si nacvičiť úsmevy pred zrkadlo, aby som ho večer ohúrila. Možno ma po kine zoberie aj na zmrzlinový pohár...
Jankovi
